Moja štvrtá poviedka. Ako po prečítaní uvidíte, určitým spôsobom nadväzuje na svet, ktorý som už raz vytvoril.
Ker mi dere tvár. Miň ten ker. Myseľ mi vykopala tento prastarý vtip o vzniku maďarčiny, jazyka dnes už vyhynutého národa. Blbosť, ktorá prežila roky, kým mnohé užitočné vedomosti sú naveky stratené.
Ostré konáriky vegetácie, ktorou sa predieram, ale naozaj vytvárajú drobné krvavé ranky na mojom tele. Utekám. Hluk davu za mnou je stále silnejší. Pár posledných metrov. Ťahám za lano. Z tmavej výšky padá povrazový rebrík. Horlivé šplhanie. Rebrík rýchlo vyťahujem a hľadím nadol na tlupu prenasledovateľov.
Moje obydlie tvorí bývalá súčasť diaľničného mosta, ktorý v dávnej minulosti preklenoval údolie. Oceľová výstuž železobetónovej konštrukcie za tie roky zhrdzavela a väčšina bývalej diaľnice tak skončila na dne rokliny. Na okraji zrázu ostal stáť iba pilier s kusom bývalej vozovky, vytvárajúci obrovské písmeno T. Z jednej vzácnej knihy mojej zbierky som sa dozvedel, že je to vďaka tomu, že betón má asi desaťkrát väčšiu odolnosť voči tlaku ako pevnosť v ťahu. Zvislá konštrukcia stĺpu sa preto nezrútila, hoci výstužné roxory sa už asi premenili na hrdzavý prach.
Bydlisko v dutine piliera vybrali ešte moji rodičia. V pešej dostupnosti od najbližšej dediny a zároveň dostatočne vzdialené od náhodných zvedavcov. Pre našu prospektorskú rodinu mal príbytok vo výške päťposchodového domu ešte jednu obrovskú výhodu. Dnu sa dalo dostať len po povrazovom rebríku spúšťaného dobre ukrytým mechanizmom. Počas našich výprav za pokladmi dávno zaniknutej civilizácie tak táto pevnosť vynikajúco poslúžila ako úschovňa nájdených cenností. Dokonale chránená pred nenechavými rukami. Klenotom, ktorý potrebuje ochranu, som ale teraz bol hlavne ja.
„Okamžite zlez dolu!“ výhražne sa ozval mužský hlas.
Vykukol som otvorom piliera. Okolo jeho päty, vo svetle pochodní, postáva skupinka dedinčanov vedená plešatým mužom.
„Vezmeš si ju?!“ starosta ukazuje na bacuľaté dievča stojace po jeho boku.
Lucia, jeho jediná dcéra. Hoci nikdy nepatrila medzi najštíhlejšie, zaokrúhľujúce sa bruško ukazovalo, že príčinou tvaru jej figúry už nie je len výdatná strava. Mala dosť nápadníkov, byť rodina so starostom bolo výhodou. Miestnych mladíkov však odmietala. Zatúžila po mladom mužovi, ktorý nestrávil celý svoj život iba v rodnej dedine. Moje rozprávanie o tajomných miestach a veciach Starého Sveta ju zaujalo oveľa viac ako krčmové tliachanie jej rovesníkov, tráviacich celé dni iba farmárčením.
Nikdy ma nepriťahovala. To, že bola blondínka s výraznými krivkami a mne sa páčili štíhle dievčatá s tmavými vlasmi, nebol najväčší problém. Horšia bola jej vypočítavosť, sebectvo a neustále zdôrazňovanie faktu, že je starostovou dcérou. Jej povaha jej pomohla zneužiť situáciu, v ktorej som sa ocitol, keď pred pár mesiacmi obidvaja moji rodičia zahynuli pri nešťastí.
V ten deň, keď sa na nich zrútil prácne kopaný tunel, sa zrútil aj môj dovtedajší život. Nemal som blízkych priateľov, väčšinu času sme s rodičmi trávili prehľadávaním trosiek dávnych miest. Tých pár dievčat z blízkych aj vzdialených dedín, s ktorými som občas strávil vášnivú noc, mi v tomto období vôbec nechýbalo.
Lucia sa cez dokonale zahraný súcit dostala do mojej blízkosti. Alkohol, pomocou ktorého som chcel zahnať smútok, v kombinácii s jej zvodným oblečením, navoňaným pár kvapkami vzácneho parfumu, urobili svoje. Neodolal som jej pozvaniu. Dokonale si vybrala vhodný deň, keď bola pravdepodobnosť počatia najvyššia.
„Nikdy!“ kričím dole starostovi.
Presne to isté som povedal pred pár dňami aj Lucii.
***
Prebudilo ma nepríjemné vrzúkanie.
„Prestaň s tým!“ volám nadol na Fera, starostovho syna a pôvodcu odporného zvuku. „Tie husle som ti nedaroval na to, aby si ma mučil.“
„Vráť sa s nami do dediny,“ ukazuje na svojich spoločníkov, ktorí mi majú zabrániť v úteku.
„Choď do riti!“ vyjadrujem jasne môj nesúhlas.
Vedel som, že tento okamih raz príde. Smrť rodičov ho len urýchlila. Bol najvyšší čas na vyletenie z rodného hniezda. Vzhľadom k okolnostiam aj doslovne.
Do veľkého plecniaku z pevného plátna ukladám moje najdôležitejšie poklady. Otváram poklop vedúci na strechu piliera. Na ploche zo zvetraného asfaltu, s miznúcimi zvyškami dopravného značenia pôvodnej vozovky, sa nachádza čudesná konštrukcia z drevených latiek a látky. Dopredu vyrobená presne na takúto situáciu.
Knihu Gliding on Wings of Rogallo som už dávno predal obchodníkovi. Predtým som si ju však dôkladne prečítal. Teraz sa ukáže, či som ju pochopil správne.
Necítim žiadny závrat, pohľad do údolia z vrcholu nášho príbytku som si často vychutnával. Viem, že je to nebezpečné. Alternatívou je však vec horšia ako smrť. Život so ženou, ktorú nielenže nemilujem ale doslova neznášam. Pevne zovriem rám klzáka. Protivný zvuk rozladených huslí mi dodáva posledný impulz ku skoku.
Letím. Náhle stíchnutie paródie na hudbu ma donúti obzrieť sa. Na okraji svahu stojí Fero aj s jeho komplicmi. S otvorenými ústami ma sledujú. Tipujem, že tento okamih sa stane na dlhú dobu hlavnou témou rozhovorov v dedinskej krčme. Ľutujem len, že ma nevidí ani starosta ani jeho dcéra, ktorí odišli na noc do dediny.
***
Prúd vzduchu ma udiera do tváre. Pocit, že nemám pod nohami pevnú zem, je ale oveľa príjemnejší ako som predpokladal. Ovládam rogalo pohybmi tela, tak ako som si to prečítal v knihe. Smerujem moje lietadlo na čistinku medzi stromami, na úpätí protiľahlého kopca. Rýchlosť je však vyššia ako potrebujem na pristátie. Zem sa rýchlo blíži. Náraz. Počujem praskanie dreva a trhanie látky.
Keď sa vyhrabávam z trosiek rozbitého klzáka, mám pocit, ako keby som na chvíľu stratil vedomie. Okrem pár modrín a škrabancov však nevidím žiadne zranenie. Väčšinu energie nárazu našťastie absorbovala lámajúca sa konštrukcia.
Venujem posledný pohľad môjmu obydliu. Jeho strážcovia zmizli, pravdepodobne utekali do dediny informovať starostu. Pre prudký zráz sa do údolia nedá dostať priamo. Cesta sem vedie dosť veľkou okľukou a samotné údolie je zatarasené zvyškami padnutého diaľničného mosta. Mám teda asi jeden deň náskok. Vyťahujem ošúchaný kompas a cez medzery medzi stromami sa vyberám na východ.
***
Dojedám zvyšky zajaca, ktorého som včera ulovil. Keď som ho vyvrhoval a opekal, bola už tma, tak len dúfam, že ten zajac za života nemňaukal. Vo vzduchu je cítiť silný pach soli a rýb. Nie som v prístavnom meste prvýkrát. Na tomto mieste sme, ešte s rodičmi, často predávali naše nálezy obchodníkom. Z kopca, na ktorom sedím, mám dokonalý výhľad na prístav. Čakám na prichádzajúcu loď.
Moji rodičia pochádzali z tretej generácie Prospektorov – dobrodruhov, ktorí hľadali a vykopávali to, čo tu ostalo po zaniknutej civilizácii. Rodinné tradície, dedené z pokolenia na pokolenie, hovorili jasne. Hoci celý svet dnes hovorí iba po slovensky, je treba poznať jazyk, ktorý sa v krajine používal pred katastrofou. Dobrý prospektor totiž nikdy nehľadá naslepo. Snaží sa najskôr nájsť čo najviac informácií o mieste svojich vykopávok. Mapy, knihy, smerové tabule, nápisy na budovách, to všetko slúži na to, aby uľahčilo cestu k pokladom.
Dôkladne si utriem ruky a z batoha vyberám jednu z mojich vzácností. Kniha s názvom English-Czech Dictionary. Druhý jazyk, ktorý slovník obsahuje, nie je slovenčina. Väčšine slov sa dá rozumieť, význam niektorých, ako želva alebo velbloud, ale nepoznám.
Rodičia prišli z pevniny v prvej vlne kolonistov. Ja som sa narodil už tu. Učili sa so mnou English od malička. Som v tejto reči schopný čítať prakticky všetko, aj keď netuším, ako dávni ľudia tie slová vyslovovali. Dokonca viem, vďaka Oxford Atlas of the World, že moje rodisko sa kedysi volalo Great Britain.
Na obzore sa zjavujú vrcholky lodných stožiarov. Svižne zbieham cestičkou do prístavu.
***
Kakofónia hlasov v prístavnej krčme mi nie je veľmi príjemná. Som zvyknutý na ticho a samotu. Za mincu dostávam pri pulte dva krčahy piva.
„Kto je tu kapitán?“ pýtam sa hlúčku chlapov páchnucich morom.
„Čo odo mňa chceš?“ odštekol najstarší zo skupiny.
„Potrebujem sa dostať na kontinent,“ odvetím, keď ukladám pred neho jedno z pív. Z druhého sa schuti napijem.
„Za desať zlatých mincí.“
„To je veľa, dám ti toto,“ vykladám na stôl zložený hárok papiera.
Kapitán ho rozbalí, popíjajúc pivo chvíľu študuje, potom už drobný úsmev a lesk v jeho očiach potvrdzuje spečatenie dohody. Je to mapa pobrežia Británie s vyznačením prúdov a plytčín.
„Odchádzame na poludnie, ak nebudeš na móle, necháme ťa tu,“ pohrozí a dlhým dúškom dorazí svoj krígeľ.
***
Nikdy predtým som sa na lodi neplavil. Vŕzganie dreva a trepotanie napínajúcich sa plachiet vo mne vyvolávajú obavy. Dôveru mi vracia skúsená posádka, ktorá presne vypočítanými pohybmi pripravuje plavidlo na odplávanie. Lano, pútajúce loď k mólu, je odviazané, kotva vytiahnutá. Plachetnica sa majestátnym pohybom vzďaľuje od pobrežia.
So zmiešanými pocitmi sledujem zmenšujúci sa prístav. Na ostrove, ktorý opúšťam, som sa narodil a prežil celý doterajší život. Za krčmou sa zrazu zjaví oblak prachu. Pri móle sa ocitá skupinka jazdcov – starosta, Lucia, Fero a štyria ďalší silní chlapi z dediny. Škodoradostne mojim prenasledovateľom zamávam. Loď je už ďaleko na to, aby som rozoznal slová. Gestá však zreteľne ukazujú ich náladu. Neviem sa len rozhodnúť, či intenzívnejšie nadáva Lucia alebo jej otec.
***
Som suchozemec. Prehnutý cez zábradlie odovzdávam vlnám pečeného zajaca aj tých pár pív z prístavnej krčmy. Celá posádka sa na mne neskutočne zabáva. S vyprázdneným žalúdkom si sadám na palubu. Snažím sa nevnímať pohyby lode, ktoré mi nerobia dobre. Po posledných hektických dňoch mám konečne chvíľu na zamyslenie.
Viem, že táto cesta je pre mňa nevyhnutná. Ak by aj nebolo Lucie, tak by som sa tu, skôr či neskôr, ocitol. Rodičia sa ako Prospektori nešpecializovali na konkrétne veci. Hľadali všetko, čo sa dalo dobre speňažiť. Mňa však už od detstva fascinovali knihy. Hlavne tie, ktoré vysvetľovali princípy na akých fungovala zaniknutá civilizácia. Boli veľmi vzácne. V troskách bežných domov sa prakticky nedali nájsť.
Tie najčastejšie, ktoré dávni ľudia vlastnili, zobrazovali na obálke krásne ženy v objatí svalnatých mužov. Bežné boli aj také, ktoré som najskôr považoval za príručku pre hrnčiarov. Potter totiž znamená v jazyku English hrnčiar. Mýlil som sa. Potom som si pomyslel, že je to návod ako ovládať realitu hlasovými povelmi, vedel som, že niektoré technické zariadenia Starej Doby sa tak ovládať dali. Keď som ale skúsil s prútikom z bazy vysloviť Papyrus Reparo, aby som opravil ťažko poškodenú príručku o zváraní, nefungovalo to.
Je to neuveriteľné, ale vyzerá to tak, že väčšina ľudí minulosti nepoužívala knihy na to, aby pochopili ako funguje ich svet ale len ako prostriedok zábavy. Preto je tak ťažké nájsť to, čo ma tak zaujíma.
Nie som ale sám, kto má o takéto knihy záujem. Už roky za ne priekupníci s artefaktmi platia vysoké ceny. Potrebujem zistiť, kam tie knihy idú. Obchodníci s nimi smerovali na kontinent, tak sa tam musím dostať aj ja.
***
„Brúúúselské tááálizmany…“ z plných pľúc vykrikuje obchodníčka na trhu.
Prezerám si bližšie tovar, ktorý predáva. Ide o drobné kovové obdĺžniky natreté na modro a ozdobené dvanástimi žltými hviezdičkami zoradenými do kruhu. Vraj sa dajú nájsť aj na iných miestach Európy ale tu, kde pôvodne ležalo mesto Brusel, sú extrémne hojné. Asi ich nosili členovia nejakej populárnej náboženskej sekty a na tomto mieste bola jej centrála.
„Prinesie vám šťastie, mladý pán,“ snaží sa predavačka za každú cenu uzavrieť obchod.
Talizman je lacný, tak vyberám drobnú mincu a pripínam si ho na oblečenie.
Vo vzduchu zacítim vôňu pečeného mäsa. Škvŕkajúce brucho ma vedie do blízkeho hostinca. Potemnená miestnosť je osvetlená len ohňom, nad ktorým sa na ražni otáča prasiatko. Sliny sa mi zbiehajú tak intenzívne, že krčmár prvýkrát mojej objednávke neporozumie.
Sadám si k stolu a o chvíľu sa na ňom ocitá tanier s do chrumkava upečenou bravčovinou. Hostinský prináša aj krígeľ čerstvo načapovaného piva. Lesk mince, ktorou som zaplatil za pohostenie, neunikol pozornosti žene v rohu miestnosti.
„Necítiš sa osamelo, fešák?“ skloní sa ku mne tak, že jej hlboký výstrih sa ocitne presne v línii môjho pohľadu.
Uvedomujem si, že od tej nešťastnej udalosti s Luciou neboli niektoré moje potreby naplnené.
„Prisadni si,“ povoľujem a rukou dávam krčmárovi signál na prinesenie ďalšieho piva.
Po zlatistom, perlivom moku skúšame aj krčmárovu domácu jablkovicu. Keď spolu odchádzame na izbu, mám podobný kolísavý pocit ako pred pár dňami na lodi.
***
V hlave mi vyhráva husľová symfónia, kde je Fero nielen každým z hudobníkov ale to celé ešte aj diriguje. Pomaly rozliepam oči, vysušenými ústami sa snažím vydať náznak hlasu. Usilujem sa z pamäte vyloviť aspoň kúsok z udalostí včerajška.
Vynikajúce pečené mäso… Pivo… Pálenka z jabĺk… Žena, ktorá si ku mne prisadla… Nočné radovánky…
Posteľ je prázdna. Pohľadom zavadím o batoh. Všímam si, že je otvorený. Vrhám sa k nemu a narýchlo kontrolujem obsah. Všetky peniaze sú preč!
Pokračujem v inšpekcii plecniaku. Vyzerá to tak, že nezmizla ani jedna kniha. Dva najväčšie poklady – Solar Powered Scientific Calculator a Analogue Multimeter tiež ostali na svojom mieste. V batohu nachádzam aj ostatné drobnosti ako kompas a mapy. Šťastie v nešťastí.
S ruksakom na pleciach bežím do krčmy. Okrem hostinského pri pulte je výčap prázdny.
„Kde je tá žena?!“
„Aká?“ odvrkne krčmár znudene umývajúci krígle.
„Tá, ktorá tu so mnou večer sedela.“
„Á, tá odišla asi pred hodinou.“
Vybehnem na ulicu. Nerozhodne sa obzerám po okolí. Ani neviem, koho mám hľadať. Na jej meno si nespomínam a s jej výzorom mi alkoholom omráčená pamäť tiež nechce pomôcť.
***
Bezmyšlienkovito sa túlam ulicami mestečka, ktoré vyrástlo na rozvalinách bývalej metropole. Netuším, čo budem robiť na tomto mieste, kde nikoho nepoznám. Pôvodne som plánoval zostať tu pár dní a dozvedieť sa viac informácií. Krádež však moje plány zhatila. V divočine dokážem prežiť aj bez peňazí ale v ľudskej spoločnosti je to nemožné.
Náhle zbadám v dave známu tvár.
„Peťo!“ nadšene vykríknem.
„Ahoj, Mišo!“ bodro odzdraví kamarát. „Čo robíš tak ďaleko od domova?“
„To je na dlhé rozprávanie, od jednej ženy som ušiel, aby ma druhá mohla okradnúť,“ zhrniem v skratke môj príbeh.
„Tak by sme mali skočiť na pivo, aby sme to prebrali,“ navrhuje Peter.
„V žiadnom prípade! Od alkoholu aj žien si chcem dať na čas pauzu. Táto kombinácia mi neskutočne ničí život,“ zaprisahávam sa.
***
Vôňa čerstvo uvareného bylinkového čaju napĺňa miestnosť. Polovicu môjho prísľubu som síce nesplnil ale milá starenka, ktorej čajovňa patrí, už nepredstavuje hrozbu pre moju vášeň. Múdro mi poradila, aká kombinácia bylín dokáže najlepšie zahnať doznievajúce následky včerajšej opitosti.
Peter je obchodník, ktorého poznám dlhé roky. Špecializuje sa na knihy a zariadenia súvisiace s technikou minulosti. Nikdy sa ma nesnažil oklamať. Dáva férové ceny a spolu zdieľame aj záujem o všetko čo súvisí s tým, ako fungoval svet pred katastrofou. Vždy, keď sa vyskytol na mojom rodnom ostrove, trávili sme rozhovormi pri pive dlhé hodiny. Jednu otázku som sa ho, ani neviem prečo, zatiaľ nikdy neopýtal.
„Kam mieria všetky tie knihy a zariadenia, ktoré vykupuješ?“
„Predsa do Mesta na Univerzitu,“ pobavene odpovedá, čudujúc sa tomu, že neovládam takúto samozrejmosť.
„Musím sa tam dostať!“
„Vieš, že nič nie je zadarmo,“ nedokáže zaprieť svoje obchodnícke jadro.
„Čo za to chceš?“
„To ty dobre vieš,“ odvetí s úškrnom.
Z batohu neochotne vyťahujem knihu, ktorej som sa doteraz nedokázal vzdať, hoci som mal dobré ponuky nielen od Petra. Basics of Electricity. Poznám ju prakticky naspamäť, napriek tomu sa mi s ňou veľmi ťažko lúči. Pomohla mi aspoň trochu pochopiť silu, ktorá poháňala dávny svet – elektrinu.
***
Skoré letné ráno vypĺňa štebot vtákov. Chystáme sa na cestu. Štvorica silných koní netrpezlivo prehrabuje kopytami. Okovaný voz okrem kníh zapĺňajú aj tajomné prístroje z dávnych dôb. Niektoré z nich poznám z čítania, ostatné ostávajú pre mňa záhadou. Petra a mňa preto sprevádzajú dvaja svalnatí chlapi ako strážcovia.
„Hijó!“ zavelí jeden z nich. Voz sa z vŕzganím pohne. Urobím ešte jednu vec. Do prachu vedľa cesty zahadzujem bruselský talizman. Šťastie, tak ako sľubovala obchodníčka, mi nepriniesol. Na toto mesto si nechcem ponechať žiadnu spomienku.
„Ako dlho pôjdeme?“ snažím sa zahnať nudu cestovania konverzáciou.
„Niečo cez tisíc kilometrov. Za dva týždne by sme to mali stihnúť,“ ochotne odpovedá Peter.
„Vieš o tom, že dávni ľudia by to dokázali aj za menej ako za deň. Používali…“ neviem si spomenúť na slovenské slovo „… automobiles.“
„Myslíš autá,“ opravuje ma. “V Meste ich majú. A dokonca aj fungujú.“
„Fakt?“ zhrdzavených a rozpadnutých vrakov som videl veľa ale funkčné auto je pre mňa iba knižná fantázia. „To Mesto. Povedz mi o ňom viac.“
„Ako dobre vieš, tento svet postihla, asi pred osemdesiatimi rokmi, katastrofa. Nikto dnes nevie, čo sa presne stalo, celá pevnina sa ale ocitla pod vrstvou bahna.“
„To mi je jasné, však sa živím vykopávaním pozostatkov Starého Sveta.“
„No a Mesto je jediná časť Zeme, ktorá nebola katastrofou zasiahnutá. Všetci sme potomkovia ľudí, ktorí tam vtedy žili. Preto celý svet hovorí iba po slovensky.“
***
Na noc sme sa ubytovali v zájazdnom hostinci. Som rád, že nás sprevádzajú aj strážcovia. Moja posledná skúsenosť s podobným zariadením nedopadla dobre. Dlhá cesta horúcim letným dňom ma však donútila prehodnotiť jedno nedávno prijaté predsavzatie. Vyprahnuté hrdlo potrebuje dúšok perlivého a dobre vychladeného piva.
Ešte predtým ako si sadneme ku krígľom, Peter vyťahuje malú skrinku. Prepne páčku. Zo zariadenia sa ozve hlasný šum. Otáča malým gombíkom, šum sa mení na pískanie a kvílenie. Po chvíľke snahy zo šumu vystupuje slabý, ale zreteľný, hlas. Som v úžase. To je predsa rádio.
„Vysielajú z Mesta. Sme na hranici dosahu. Keď sa priblížime, bude to lepšie,“ informuje Peter.
Bublinky chladného nápoja šteklia v krku. Na jazyku sa rozlieva príjemná horkosť.
„Spomínal si, že v Meste idú tie knihy na Univerzitu,“ alkohol v žilách mi rozväzuje jazyk.
„Profesor ju založil pár rokov po katastrofe. Snažia sa zachrániť čo najviac znalostí Starého Sveta. Základom jej knižnice je Dedičstvo, jeho osobná zbierka kníh. V Meste si budeš môcť prečítať príbeh o tom, ako, pred asi šesťdesiatimi rokmi, po tie knihy išli.“
„Teda robia presne to, čo ja.“
„Preto ťa tam potrebujú.“
„Oni o mne vedia?“
„Nielen vedia, dobre mi zaplatili, aby som ťa k nim doviedol. Potrebujú niekoho, kto nielen rozumie starej technike ale aj jazyku English. A vieš čo, tento podvod už nemá cenu,“ na stôl vykladá mešec s peniazmi. „Je tam všetko, okrem poplatku za služby, ktorý si Marta zobrala. Aj toto patrí tebe,“ vyťahuje Basics of Electricity. „Pôvodne som ti ich chcel vrátiť až v Meste.“
Mešec spoznávam. Myslel som si, že som o neho nenávratne prišiel, keď mi ho ukradla tá ľahká žena. Vrátenú knihu starostlivo odkladám.
„Teda si to spôsobil ty?!“ zvyšujem hlas.
„Je mi to ľúto. Nevedel som, ako ťa na túto cestu dostať. Dohodol som sa s Martou a zvyšok už poznáš. Teda, ak si z tej noci na niečo spomínaš.“
„Však ja by som išiel aj dobrovoľne. Je to to, po čom naozaj túžim, “ nedokážem sa na neho hnevať, na Mesto sa naozaj teším. „Ale počas celej cesty platíš pivo ty,“ vyrubujem mu, už s úsmevom, pokutu.
Vzhľadom k okolnostiam narušujem aj druhé predsavzatie.
„Ako sa voláš, krásavica ?!“ kričím na štíhlu brunetku, ktorá nás obsluhuje.
„Lucia,“ odpovedá so zvodným úsmevom.
Táto poviedka vznikla asi pred dvomi rokmi, v úplných začiatkoch mojich „písacích pokusov“. Ako tretia v poradí. Voľne nadväzuje na Dedičstvo. Jeho svet ma totiž určitým spôsobom „opantal“ a potreboval som napísať ešte niečo, čo sa v ňom odohráva. Prameň inšpirácie od múz však vyschol. Poviedka ostala „v šuplíku“. Až pozitívne komentáre k Dedičstvu na portáli scifi.sk mi vrátilo chuť (a prišli aj múzy). Narýchlo som vytvoril (viem, že nedokonalý) záver a poslal som ju do súťaže Fantastická poviedka 04/22 na tomto webe. Medzitým som napísal O kravatách a úsmevoch, ktoré bodovali v sci-fi kategórii tohtoročnej MaCeFa. Od Lucie po Luciu je teda mojou štvrtou „dokončenou“ poviedkou (úvodzovky sú tam zámerne).
Ako sa k nej vyjadrovali „porotcovia“ zo scifi.sk (v skutočnosti poviedky bodujú čitatelia tohto portálu):
No, budem si musieť zvykať na označenie „starý autor“. 🙂 A ako to celé dopadlo:
Poviedka skončila na druhom mieste. S jej hodnotením sa plne stotožňujem. Záver je naozaj slabý, písal som ho narýchlo a začal ma limitovať aj počet znakov. Z týchto dôvodov ma vysoké umiestnenie poviedky v súťaži dosť prekvapilo.
V každom prípade, som rád za všetky postrehy a komentáre. Tie pozitívne ma motivujú, tie kritické posúvajú ďalej. Poviedku určite prepracujem. Už teraz mi víri v hlave množstvo nápadov.
Skúsim ju poslať do súťaže, kde je limitom vyšší počet znakov? Bude niektoré žánrové vydavateľstvo hľadať poviedky do zborníka s „post-apo“ tematikou? Odpovede na tieto otázky zostávajú zatiaľ v rovine sci-fi.