Poviedka napísaná pre súťaž M.Ú.Z.A na tému „Nádej zomiera posledná“.
Potrubie hlasno zaškrípe. Rezonancia zvuk zosilní a mne zaľahne v ušiach. V objemnom skafandri sa cítim ako perlivý nápoj v plechovke. Stačí potiahnuť uzáver a obsah prudko vyšumí von.
Pomaly sa plazím na opačný koniec. Vďakabohu netrpím klaustrofóbiou. Na tú si kozmickí lekári dávajú bacha. Mimo Zeme človek vždy žije v nejakom type konzervy.
Súkam sa z rúry ako motýľ z kukly. Čo by na to povedala Sarah? Asi niečo o nezodpovednom bláznovi. Vždy mala okrem plánu B aj C a D. Určite už rozmýšľala aj nad éčkom a efkom.
Prechodová komora je neďaleko. A ja mám k dispozícii len prvé písmeno abecedy.
Ovládací panel nereaguje. Prepínam páku do ručného režimu. Otočím ťažkým kolesom ventilu a oddelím sa od zvyšku stanice.
Nastáva okamih pravdy. Opatrne odchýlim vonkajší poklop. Jemné syčanie sa s klesajúcim tlakom zoslabuje.
Zvrieskne alarm dekompresie skafandra. Spodná časť, vľavo, kričí detektor. Okamžite vyťahujem opravnú pásku. Metódou, ktorú som na simulátore nacvičoval do bezvedomia, nájdem drobnú trhlinu a zalepím ju. Varovanie stíchne, hladina kyslíka sa normalizuje.
***
„Dostal som sa von,“ hlásim do komunikátora.
„Pokračuješ podľa pôvodného plánu?“ do slúchadiel mi vlezie zachrchlaný hlas veliteľa základne.
„Iný nemám.“
„A rover?“
Kontrolujem vozidlo. Zdá sa nepoškodené. Otočím spínač. Displej nabehne. Spustím diagnostiku.
„Vyzerá byť poriadku.“
„Potrebuješ teda desať minút na cestu tam a desať naspäť?“
„Asi tak. Neviem ale, koľko času tam strávim.“
„Máš dosť kyslíka?“
Pozriem na indikátor. Stojí v zelenom poli.
„V pohode. Aj s rezervou.“
„Tak veľa šťastia, tvoj signál na túto núdzovú anténu už o chvíľu nezachytíme. Najneskôr o hodinu ťa chcem mať naspäť.“
„Jasné, šéfe, o hodinku sa opäť vidíme.“
***
Opatrne šoférujem rover pomedzi krátery. Míňam trosky obrovskej parabolickej antény.
Obdivujem kombináciu žiarivo osvetleného povrchu a tmavočiernej oblohy. Okrem hviezd ju skrášľuje aj vychádzajúca Zem.
Aké by to to dnes na nej bolo? Sarah by mala po štyridsiatke, určite by stále vyzerala nádherne. Jessica by písala magisterskú diplomovku a Michael by snáď končil bakalára.
Prudký náraz ma vyhodí z vozidla. Šestinová gravitácia ma jednu obrovskú výhodu. Padá sa v nej nádherne pomaly.
Skúmam prevrátený rover. Do riti! Defekt. Za dvadsaťpäť rokov šoférovania na Zemi som nedostal ani jeden.
Navigačný displej oznamuje, že do cieľa mi ostávajú ešte tri kilometre. Pohybujem sa dlhými prískokmi, tak to „tu hore“ funguje najlepšie. Spomínam si, že prvýkrát som ich videl ešte ako dieťa, v starých dokumentoch o projekte Apollo.
***
Tri zapípania polovičnej zásoby kyslíku sa ozvú presne v okamihu, keď ju zbadám. Ukazovateľ hladiny životodarného plynu odteraz na mňa žiari rovnako žltým odtieňom, ako životodarná hviezda nado mnou.
Je už mŕtva. Teda, dúfam, že nie až tak úplne. Teoreticky by malo byť možné ju oživiť. Na um mi príde staré inžinierske pravidlo: Teoreticky nie je medzi teóriou a praxou žiadny rozdiel, v praxi je však ten rozpor často obrovský.
Opatrne čistím solárne panely od všadeprítomného prachu. Odstraňujem kryt, aby som sa dostal k servisnému panelu. Nevidel som ho roky.
Keď zapnem spínač, displej pokryje rozsypaný čaj. Skurvené ázijské súčiastky!
Prepínam jednotlivé položky menu. Brodím sa záplavou čínskych znakov. Ak si to dobre pamätám, potrebujem nájsť piktogram pripomínajúci jazdca na koni.
Aha, tu je. Po jeho výbere sa displej konečne prepne do jazyka Shakespeara. V jeho skomolenej podobe používanej na opačnom brehu Atlantiku.
Nikdy nebola na tento účel určená. Odovzdávala však svoje výsledky na Zem, dokáže sa s ňou spojiť.
Z hĺbky pamäte vyťahujem schémy zapojenia, programové moduly, parametre komunikačného systému. Prepájam, konfigurujem, snažím sa dosiahnuť nemožné.
Malo by to byť hotové. Ešte treba naformulovať správu.
ZÁKLADŇA NA ŤAŽBU HÉLIA-3. ZÁSAH ROZSIAHLEHO METEORICKÉHO ROJA. ZÁVAL HLAVNÉHO VCHODU. KOMUNIKAČNÁ ANTÉNA ZNIČENÁ. ZDROJ ENERGIE NEFUNKČNÝ. 42 ĽUDÍ. VZDUCH NA 7 DNÍ.
Opatrne stlačím tlačidlo vysielania. Cítim vibrácie. Anténa sa začne natáčať smerom k bledomodrému kotúču na oblohe.
VYSIEL…
CHYBA 404
***
„Máte nádhernú rodinu,“ podotkne riaditeľ NASA, keď si štrngáme pri prípitku.
Veľmi sa nepoznáme, ostávame preto pri bezvýznamnom klebetení. Manželka Sarah je však naozaj krásna. Obtiahnuté kokteilové šaty jej seknú. Nedávno oslávila tridsiatku a ani dva pôrody nezanechali na jej tele výrazné stopy.
Dcéra Jessica aj syn Michael si zvedavo prezerajú laboratóriá vývojového centra. Možno po mne zdedili záujmy a raz tu budú pracovať.
Tím, ktorý vediem, oslavuje výrazný úspech. Naša sonda HOPE 3 práve objavila prvé ložisko Hélia-3 využiteľného ako palivo do fúznych reaktorov. Stala sa skutočnou nádejou pre preľudnenú Zem, ktorá tak má zabezpečený zdroj energie na desaťročia.
***
„Ručné riadenie zakázané,“ stroho oznámi palubný počítač auta po tom, ako dýchnem do povinného detektoru alkoholu.
Aj tak sa mi šoférovať nechce. Nielen pre tých pár pohárikov. Naprogramujem cieľ cesty a hneď po stlačení tlačidla ŠTART sa auto ticho rozbehne.
Vlahý letný večer preniká cez otvorené okná dovnútra. Položím ruku na manželkino poodhalené stehno.
„Mali by sme častejšie jazdiť na automatiku. Dajú sa tak lepšie vnímať prírodné krásy.“
„Nezabúdaj na to, že vzadu sedia deti,“ schladí ma vždy pragmatická Sarah. „A o chvíľu sme aj tak doma,“ šibalsky sa na mňa uškrnie.
Ostáva už len pár kilometrov. Za mostom doprava a potom začína naša obytná štvrť.
Zbadám niečo zvláštne. Na značke rýchlostného obmedzenia je nastriekané grafity. Počul som o aktivistoch, ktorí sa takto snažia oklamať automaticky šoférované autá. Človek zmenu postrehne, ale umelá inteligencia detegujúca dopravné značky je zmätená.
Neverím tomu. Počítače sa predsa nemôžu mýliť. Pracujem s nimi desaťročia.
Auto preletí okolo značky. Teraz by malo začať spomaľovať. Nasleduje prudká zákruta, tesne za ňou je most cez rieku.
Zrýchlenie ma pritlačí do sedadla. Tlačím na brzdu. Mykám volantom.
„Ručné riadenie zakázané,“ opakuje automat.
Vozidlo preráža zábradlie. Padá do rieky. Cez otvorené okná vniká voda. Rýchlo klesá na dno.
Môj pás sa podarí odopnúť. Sarah tým svojim lomcuje. Drží pevne.
Niečo mi chce povedať. Z úst jej vychádzajú iba veľké vzduchové bubliny. Nedokážem jej čítať z pier. Je to „Pomôž mi!“ alebo „Milujem ťa!“?
Túžim po nádychu, napriek tomu sa snažím zúfalo uvoľniť manželkin pás. Vodu sfarbia karmínové stužky unikajúce z poranených prstov. Bezmocnosť nikdy nebola taká ubíjajúca.
Nedostatok kyslíka mi otupuje myslenie. Neviem, čo mám urobiť. Pozornosť sa upriamuje iba na jedinú myšlienku. Vzduch.
Pud sebazáchovy zvíťazil. Ako v tranze rozbíjam predné sklo a niekoľkými tempami vyplávam na hladinu. Roztrasenou rukou vyťukávam číslo núdzového volania.
„Nehoda… V rieke… Pod mostom… Zachráňte ich… Prosím!“ slzy sa mi tlačia do očí, vzlykanie znie takmer nezrozumiteľne.
***
Prebúdzam sa v nemocnici. Vraj mi museli dať injekciu na upokojenie. Našli ma na brehu, búchajúceho si hlavu o zem a neustále opakujúceho: Sarah, Jessica, Michael…
Dedo mi raz vyrozprával príbeh jeho strýka. Odohral sa niekde v strednej Európe, odkiaľ pochádzali naši predkovia. Odsúdili ho za vykonštruovaný zločin. Musel ísť dolovať urán. Po ukončení trestu predčasne zomrel na chorobu z ožiarenia.
Ja sa odsudzujem sám. Za niečo, čo ani zločinom nebolo. Len chybou. Príliš som dôveroval počítačom. Pil vtedy, keď som mal ostať triezvy.
Tých, ktorí postriekali značku, nedokážu nájsť. Výrobca auta mi vyplatí obrovské odškodné. Mimosúdne, aby sa nič nedostalo na verejnosť. Zaplatím ním astronautický výcvik.
Dobrovoľne sa hlásim na novobudovanú základňu. Budem robiť baníka na Mesiaci. Hélium-3 je rovnakým zdrojom energie, akým bol niekedy urán.
***
Päť pípnutí. Posledných desať percent. Indikátor množstva kyslíka získal farbu pekla.
Ešte raz celý systém kontrolujem. Sledujem cestu signálu obvodmi. Prezerám parametre softvérových modulov. Všetko vyzerá byť v poriadku.
„Ty stará kraksňa! Aj kvôli tebe som prišiel o rodinu, tak nezabi ešte ďalších ľudí!“ nahnevane kopnem do sondy.
VYSIELAM SPRÁVU
Necelé tri sekundy, kým rádiová vlna prekoná vzdialenosť Mesiac – Zem a späť, sú ako večnosť.
SPRÁVA PRIJATÁ
Nastavujem opakované vysielanie. Neviem, či to do týždňa záchranári stihnú. HOPE 3 však vtedy bude ešte pracovať. Zomrie posledná.
Opriem sa o sondu. Pohľad mi smeruje na modrú planétu nad obzorom. Na obrazovku prilby premietam posledné selfie urobené s rodinou. Odfotené tesne pred nastúpením do auta.
So Sarah sa na seba pripito usmievame. Deti, plné zážitkov, sa jašia. Šťastná rodinka, ktorú nečaká nič zlé. Tento obraz mám pred očami aj v okamihu, keď na displeji zabliká obrovská červená nula.
V súťaži M.Ú.Z.A skončila, ešte pod pôvodným názvom HOPE 3, na zdieľanom piatom a šiestom mieste.
Text som mierne upravil a poslal do Fantastickej poviedky na portáli scifi.sk.
Skončila na treťom mieste.