Nikdy som nebol priaznivcom manželstva. „Nevonia mi“ fakt, že vzťah dvoch ľudí je regulovaný zákonmi a predpismi a ak sa jeho potenciál vyčerpá, okrem emocionálnej búrky prichádza „bonus“ vo forme rozvodového konania a prepierania súkromia pred úradmi.
Je teda pochopiteľné, že zážitok svadby som nikdy nemal možnosť prežiť na „vlastnej koži“. Dokonca aj na sobáši iného páru som bol prítomný len jedenkrát v živote. Netúžim si to zopakovať, ako „sociologická sonda do spoločenských rituálov“ mi to raz bohato stačilo. Ceremónie, formality, predpísaná forma obliekania, množstvo neznámych ľudí a ďalšie „vymoženosti“ tejto udalosti, ktorú niektorí dokonca považujú za formu zábavy, naozaj vo svojom živote introverta nepotrebujem.
Moje podvedomie mi však, aspoň čiastočne, snažilo tento „deficit“ nahradiť. Pripravilo mi svadbu odohrávajúcu sa vo sne. Našťastie to dopadlo dobre a aj tesne pred prebudením som zostal slobodný.
Nepredbiehajme však udalosti a začnime od začiatku. Sen sa odohrával, ako tradične, v mojom „snovom meste“. Je to sídlo, ktoré existuje len v mojej hlave a tvorí ho kombinácia miest, kde som strávil nejakú časť života. Vzhľadom k tomu, že posledné desaťročia sa zdržiavam hlavne v Bratislave, toto mesto je základom jeho topológie. S reálnou metropolou však totožné nie je, napríklad v mojich snoch jazdí električka až do Vrakune a to po Mierovej a Gagarinovej ulici (približne po trasách súčasných trolejbusov).
Moja „svadba“ sa mala uskutočniť v Dome odborov Istropolis, známej budove (ktorá možno bude onedlho len v spomienkach a snoch) na Trnavskom mýte. V sále, kde sme sa mali brať, prebiehalo filmové predstavenie a obrad tak mal začať až po jeho skončení o 22:00 (spomínam si na tento presný údaj).
Zaujímavým faktom je, že „vyvolenou“ nebola moja priateľka, s ktorou roky žijem v spoločnej domácnosti. Ako nevesta vystupovala jedna dávna spolužiačka, ktorú som v minulosti aj skúšal „baliť“. Nikam to nakoniec neviedlo. Činnosť ku ktorej som sa dostal, bolo „len“ objatie zozadu a moje dotyky na jej prsiach (čo jej evidentne nevadilo), keď sme sedeli pri ohni na stanovačke. S touto ženou som sa už dávno nestretol a dnes k nej nepociťujem žiadne špeciálne emócie.
Ostávala ešte asi hodina času. Flákal som sa po budove a postupne som si uvedomoval, že sa ženiť vlastne vôbec nechcem. Rozhodol som sa z vlastnej svadby „zdrhnúť“.
Vypol som si mobil (aby ma nedokázali vystopovať?) a utekal som smerom k zástavke autobusov, kde som videl prichádzať vozidlo linky 39, ktorou som počas mojich študentských čias dochádzal na internát. Vôbec mi nevadilo, že autobus zastal pri úplne inom nástupišti na Trnavskom mýte ako „skutočná“ linka 39.
Utekajúc som sa obzeral, či ma niekto nesleduje. V ušiach mi zneli slová z piesne Hotel California: „Last thing I remember, I was running for the door (posledná vec, na ktorú si spomínam, je, ako som bežal k dverám), I had to find the passage back to the place I was before (potreboval som nájsť cestu späť, na miesto, kde som bol predtým).“
Dobehol som do autobusu na poslednú chvíľu a začala „snová“ cesta na internát Mladosť, ktorý bol mojim domovom počas celého vysokoškolského štúdia. Tridsaťdeviatka sa preplietala Starým mestom do Mlynskej doliny, ako to robí aj jej reálny predobraz ale ulice boli predsa len trochu iné. Spoznával som časti Ríma či Rodosu. Považoval som to za normálne, rovnako ako „skutočnosť“, že hoci môj útek začal večer, samotná jazda autobusu prebiehala za denného svetla.
Docestoval som na internát a na izbe som zvažoval ďalší postup. Uvedomoval som si, že tu ma moja potenciálna manželka môže nájsť. Rozhodol som sa preto pre zmenu miesta.
Hoci v realite som v dobe pobytu na internáte nevlastnil iné bývanie, v tomto sne som sa mohol presunúť do môjho súčasného bytu, ktorý je na opačnom konci Bratislavy. Použil som auto, ktoré som mal zaparkované pri budove. Vôbec mi nevadilo, že v skutočnom svete, ktorý bol snom úplne prekrytý, som počas môjho bývania v Mlynskej doline nebol majiteľom nielen auta ale dokonca ani vodičského preukazu.
V byte som si zapol mobil. Našiel som v ňom niekoľko zmeškaných hovorov a aj SMS od „nevesty“. Nič mi v nich nevyčítala, len vyjadrovala úprimnú obavu o moje bezpečie a strach, či sa mi niečo nestalo.
Zo sna som sa prebudil so zmiešanými pocitmi. Na jednej strane ma napĺňalo šťastie, že sa mi podarilo „utiecť od oltára“ ale v pozadí som zároveň trpko pociťoval ľútosť z toho, že som sklamal túžby mojej „nastávajúcej“.
Dlho som analyzoval, prečo mi podvedomie „ponúklo za nevestu“ dávnu spolužiačku, na ktorú som v poslednom čase vôbec nemyslel. Dospel som nakoniec k záveru, že to možno súvisí s blogom jednej mladej ženy, ktorý som si prezeral tesne pred spaním, v deň, keď sa mi tento zaujímavý sen prisnil. Tento večer som na jej stránky napísal aj môj prvý (anonymný) komentár. Táto blogerka totiž v jednom článku (ktorý som si pravdepodobne vtedy prečítal) písala o svojej túžbe po svadbe a zároveň je jej krstné meno presne rovnaké ako krstné meno mojej „snovej nevesty“.