V roku 2003 som už siedmy rok pracoval v nadnárodnej IT korporácii. Bol som odborný zamestnanec oddelenia vzdelávania. Na starosti som mal, okrem školenia IT kurzov a občasných IT projektov, aj záležitosti týkajúce sa techniky. Práca ma bavila, jedinou chybičkou na kráse bolo to, že môj kariérny rast prakticky neexistoval.
Aby som zvýšil šancu môjho postupu na kariérnom rebríčku, rozhodol som sa využiť možnosť, ktorú firma ponúkala. Získať formálne manažérske vzdelanie, garantované rešpektovanou inštitúciou. Tou vtedy bola Henley Management College. Dnes už pod týmto menom neexistuje. Zlúčila sa s rovnako orientovanou fakultou University od Reading a vznikla Henley Business School.
Hoci my, technicky vzdelaní ľudia, si občas z titulu MBA robíme srandu, v manažérskom prostredí má svoj „cveng“. Dúfal som samozrejme, že sa zo mňa nestane niekto (M)ladý, (B)lbý a (A)mbiciózny, ako sme takýchto absolventov (aj na základe reálnych skúseností s nimi) občas nazývali.
Štúdium prebiehalo v angličtine. Prvou úlohou, ktorou som musel prejsť, bolo overenie schopnosti komunikácie v tomto jazyku. Nešlo o žiadnu formalizovanú skúšku ako TOEFL, urobilo sa to oveľa jednoduchšie. Formou telefonického rozhovoru. Na jeho konci som sa dozvedel, že sa som mnou rozprával Maďar, žijúci dlhé roky vo Veľkej Británii.
Program bol určený pre pracujúcich ľudí. Účastníkmi boli zamestnanci IT korporácie z celej Európy. Zvolila sa preto kombinovaná online/offline forma štúdia. Online úlohy sa vykonávali priebežne. Niekoľkokrát do roka prebehlo osobné stretnutie počas predĺženého víkendu (piatok-nedeľa). Uskutočnilo sa alebo priamo v sídle školy v Henley-on-Thames alebo v inom západoeurópskom meste (Madrid, Lisabon, Brusel, Mníchov, Viedeň, …).
Centrála školy – Greenlands Campus, je bývalé šľachtické sídlo umiestnené na brehu rieky Temža. Dokonca sa spomína aj v známej knihe Traja muži na člne. Z každého jeho kúta žiarila nádherná „britskosť“. Ako keby som sa ocitol v detektívke od Agathy Christie. Po rieke sa plavili veslice, možno trénovali na Kráľovskú regatu, či inú veslársku udalosť organizovanú na tomto mieste. Súčasťou bol aj malý „pub“, kde sa dala pri krbe vypiť „pinta“ piva, či pohárik whisky. Jedinú typicky britskú vec som tam nikdy nezažil – dážď. Počas mojich návštev bolo vždy nádherné slnečné počasie.
Obsah štúdia bol – manažérsky. Teda pozostával z predmetov, ktoré typický manažér využije. Ekonómia, financie, účtovníctvo, manažment ľudských zdrojov a podnikových procesov. Obchodná stratégia, marketing, či práca v medzinárodnom prostredí. Informačné technológie z pohľadu manažéra.
Štúdium bolo naplánované na tri roky, teda šesť semestrov. Na konci každého semestra, okrem toho posledného, prebiehala písomná skúška. Posledný semester bol určený na vypracovanie a obhajobu diplomovej práce.
Prvé dva roky prebiehali v pohode. Nebol som žiadna „hviezda“, známky sa pohybovali od A- až po C+. Niektoré predmety ma zaujímali viac, iné menej. Nepáčil sa mi hlavne dôraz na „obkecávanie“. Som zvyknutý na jasné a stručné vyjadrovanie. Ak sa niečo dá povedať jednou vetou, nepotrebujem o tom písať celú esej. Páčila sa mi práca v medzinárodnom prostredí. Hoci som v ňom pôsobil prakticky počas celej mojej kariéry, tu bolo základom. Dokonca aj môj osobný život sa zmenil. Prišlo síce krátke, o to ale intenzívnejšie, „vášnivé obdobie“.
Zlom nastal na konci predposledného semestra, teda niekedy koncom roka 2005. Neurobil som skúšku. Tú poslednú. Prekvapilo ma to. Nebol som si vedomý žiadnej chyby. Zopakovať, v rámci daného ročníka, sa nedala. Bolo nutné znovu absolvovať príslušný ročník.
Problém som „vyriešil“ originálne. Podal som výpoveď z IT korporácie. Moje štúdium tak automaticky skončilo. V tom období som totiž už bol vo vysokom štádiu vyhorenia. Manažérske vzdelávanie bolo poslednou vecou, ktorá ma vo firme držala.
Dnes viem, že som urobil dobré rozhodnutie. Vedomosti získané štúdiom mi zostali. Využíval som ich aj ako živnostník, aj ako majiteľ firmy. Ak by som však v štúdiu pokračoval, pravdepodobne by som nedokázal „trafiť“ rok 2007 ako začiatok môjho podnikania. V tom čase začínal veľký projekt v Košiciach, kde bola potrebná moja špecializácia. Ako ex-zamestnanec príslušnej IT korporácie by som na ňom nemohol pôsobiť v pozícii subdodávateľa. Firma mala totiž jasné pravidlo – bývalí zamestnanci musia minimálne jeden rok pracovať „mimo“ a až potom sa môžu uchádzať o prácu na projektoch, ktoré organizuje. U mňa to „mimo“ znamenal rok 2006 strávený na pozícii „bankového ajťáka“.
(M)ladým, (B)lbým a (A)mbicióznym som sa tak nestal. Keď som však raz prišiel navštíviť, kvôli nejakým administratívnym záležitostiam, môjho pôvodného zamestnávateľa, čakala ma tam pošta. Vo veľkej obálke som našiel diplom. „Titul“, ktorý je na ňom uvedený, je mi dokonca oveľa sympatickejší.
