V skutočnosti musím priznať, že som počas stredoškolského štúdia tento fakt vôbec netušil. Na škole sme totiž mali niečo, čomu ani budúca Miss Wonderbra konkurovať nemohla.
Naša škola
To, že táto modelka s najdlhšími nohami študovala v rovnakom čase na rovnakej strednej škole ako ja, som sa dozvedel, zo zoznamu verejne známych absolventov, až roky po tom čo som školu ukončil. Okrem nej je na ňom aj náš bývalý „smerohlasný“ premiér. Je zaujímavé, že ak by prezidentský kandidát Robert Mistrík neodstúpil a voľby by vyhral, mali by sme premiéra a prezidenta, ktorí získali stredoškolské vzdelanie na rovnakom mieste.
Gymnázium na Tajovského ulici v Banskej Bystrici, ešte počas môjho štúdia premenované na súčasný názov – Gymnázium Jozefa Gregora Tajovského (GJGT), malo totiž jednu vzácnosť. V druhej polovici osemdesiatych rokov minulého storočia, keď som tam chodil aj ja, aj v titulku uvedená modelka, staršia odo mňa len o necelé dva mesiace (študovala ale o ročník vyššie), tam sídlilo aj VÝPOČTOVÉ STREDISKO. V tej dobe to bola naozajstná rarita. Len málo stredných škôl vlastnilo vtedy počítač a tu ich bolo niekoľko desiatok. GJGT bola totiž súčasťou experimentálneho modelu výučby informatiky. Na vtedajšom Slovensku boli takéto školy len tri, okrem Banskej Bystrice ešte v Košiciach a Bratislave (tam to bolo Gymnázium Jura Hronca).
„Výpočťák“
Vládcami výpočtového strediska boli VE-FU-KO a MA-FU-KO. Nie sú to mená japonských démonov, hoci z nášho vtedajšieho pohľadu nám takí pripadali. Už si presne nepomínam, či VE a MA (veľký/malý) znamenalo funkciu nadriadený a podriadený alebo len fyzickú veľkosť. V každom prípade, FU charakterizovalo ich vlasový porast na tvári a KO bolo známe vulgárne označenie človeka, ktorý pubertiakom bráni využívať výpočtovú techniku spôsobom, ako oni uznajú za vhodné. Z dnešného pohľadu sa týmto dvom pánom nečudujem, mali na starosti obrovské hodnoty. Len jedno vtedajšie PC AT stálo asi 200 000 Kčs, čo bolo približne päť ročných platov.
Najstarším objektom „výpočťáku“ bol minipočítač SMEP SM 4/20. „Mini“ tomto konkrétnom prípade znamenalo, že počítač bol približne vo veľkosti niekoľkých šatníkových skríň. Išlo totiž o československú kópiu známeho počítača Digital PDP-11/40, ktorý pochádzal zo začiatku 70. rokov. U nás ho skopírovali o necelých desať rokov neskôr. Vyrábal sa priamo v Banskej Bystrici, v národnom podniku Závody výpočtovej techniky. ZVT bol tiež „partnerským“ závodom našej základnej školy, boli sme tam preto niekoľkokrát na exkurzii.
Aj na vtedajšiu dobu to už bol, so svojimi 256 kB RAM, slabý stroj. Bežne k nemu študentov nepúšťali, ale vzhľadom k tomu, že na zeleno svietiaci terminál s blikajúcim kurzorom, priťahoval budúcich „ajťákov“ ako fialové svetlo hmyz, párkrát sa nám k nemu podarilo potajomky dostať.
Na základnú výuku programovania sa používali „osembiťáky“, teda počítače založené na 8-bitovom mikroprocesore MHB 8080. V tomto konkrétnom prípade to boli PMD 85 a o trochu profesionálnejšie PP 01. Dalo sa na nich programovať v BASIC-u, my znalejší sme občas skúsili aj strojový kód.
Vrcholom výbavy výpočtového strediska však boli dve „písíčkové“ učebne. V jednej boli československé PP 06, čo bol ekvivalent PC XT s procesorom Intel 8088 a v druhej zdroj našej najvyššej túžby. Niekoľko PC AT s mikroprocesorom Intel 80286, 1 MB RAM, disketovou mechanikou (nahrávanie programov na magnetofóny „osembiťákov“ bolo zdrojom nesmiernej frustrácie) pripojené k monitorom s (na tú dobu) vysokým rozlíšením (ostatné počítače používali ako zobrazovače malé televízory). Boli zapojené do počítačovej siete, ktorej „kraľoval“ server s 80 MB pevným diskom. Tieto počítače boli na svoju dobu také výkonné, že podliehali vývoznému embargu. Náš profesor informatiky nám hovoril, že musel podpísať prehlásenie, že na nich nebudeme vyvíjať jadrové zbrane.
Popis „páchateľov“
Vo výpočtovom stredisku prebiehala normálna výuka, ak tam ale nebol oficiálny program, dalo sa dnu viac-menej legálne dostať. Tí, čo sa tam takto vyskytovali aj mimo oficiálnej výuky, mali veľa spoločných charakteristík. Prakticky všetci pochádzali z takzvaných „kockáčskych“ tried. Na GJGT existovali dokonca dva druhy. „Áčkové“, kam som chodil aj ja, mali rozšírené vyučovanie matematiky a fyziky, „efkové“ len matematiky. Drvivou väčšinou išlo o osoby mužského pohlavia, aj vzhľadom k tomu, že v týchto triedach bola výrazná „rodová nerovnováha“, presne opačná ako to fungovalo v „normálnych“ triedach (v našej bolo 2/3 chlapcov a 1/3 dievčat).
Oblečenie takéhoto jedinca pozostávalo typicky zo sivých alebo hnedých „menčestrákov“ a kockovanej flanelovej košele. Štandardnou výbavou boli aj veľké okuliare podľa aktuálnej módy 80. rokov. Na ilustráciu odporúčam nájsť si na internete fotku mladého Billa Gatesa, autor tohto článku vyzeral vtedy podobne. Ideál, z ktorého by možno „zvlhla“ aj budúca modelka. Bohužiaľ len v očiach, od sĺz zo smiechu alebo ľútosti. Osvetové seriály, ako Teória veľkého tresku alebo Ajťáci (The IT Crowd), popisujúce výhody takýchto mladých mužov, vtedy ešte neexistovali. Dievčatá tak boli „odsúdené“ na randenie so športovcami, umelcami a ďalšími pochybnými indivíduami.
VE-FU-KO a MA-FU-KO prikázali nosiť počas pobytu vo výpočtovom stredisku biely plášť. Hoci nás to na začiatku otravovalo, neskôr sme zistili nielen „imidžovosť“ ale aj praktickosť tohto outfitu. Do ľavého náprsného vrecka sa dalo dať niekoľko pier či ceruziek na kreslenie vývojových diagramov a základných štruktúr programu. Pravé obsadila kalkulačka, základný nástroj každého „kockáča“. Bočné obsahovalo niekoľko diskiet, kúpených za draho „vyveksľované“ bony v Tuzexe.
Na prístupovej chodbe k výpočtovému stredisku tak bolo možné často vidieť takéto bytosti, ako sú, vo vlajúcich bielych plášťoch a s vytlačenými výstupmi z ihličkovej tlačiarne v rukách, priťahovaní neznámou magickou silou na miesto s najvyššou koncentráciou počítačov v okolí.
Ak by práve tu skupinka najkrajších študentiek gymnázia, s Adrianou Sklenaříkovou na čele, fotila „promenádu v plavkách“, do mozgov týchto jednotlivcov by táto informácia neprenikla. Nedostala by sa cez myšlienky o tom, ako najlepšie implementovať algoritmus, o ktorom „postihnutý“ akurát premýšľal, v jazyku PASCAL.
(mechaniku, na ktorej by som ju prečítal, už dávno nemám)
Disjunktné množiny
Budúca modelka neštudovala v našej a vysoko pravdepodobne ani inej „kockáčskej“ triede. Neviem, či sa vo výpočtovom stredisku GJGT niekedy vyskytla. Netuším, či chodila do triedy „obyčajnej“ alebo do triedy s rozšíreným vyučovaním francúzštiny, z ktorých sa neskôr stali triedy bilingválne. Vzhľadom k tomu, že francúzsky jazyk hral v jej budúcom pracovnom aj osobnom živote významnú úlohu, predpokladám, že správna je druhá možnosť.
Ak študovala vo „francúzskej“ triede, jej „triednou“ bola francúzštinárka a slovenčinárka – pani profesorka Fremalová. Našu triedu táto obdivuhodná žena učila slovenčinu. Dostala ťažkú úlohu – „civilizovať“ skupinku „nerdov“, ktorí sa budú radšej rozprávať o kvantovej fyzike ako o básnikoch romantizmu.
Do jedného slohu som dokonca prepašoval otázku: „Načo sa učíme slovenčinu, keď v živote budem potrebovať hlavne matematiku, fyziku a ďalšie prírodné vedy?“ Pani profesorka moju „rebéliu“ ohodnotila trojkou a červeným perom dopísala protiotázku: „Aj ľúbostné listy budete písať vo vzorcoch?“
Dnes ľutujem, že som výkladu našej slovenčinárky nevenoval viac pozornosti. Aj v tomto texte sa určite nájde dostatok zle umiestnených čiarok, ako dôkaz mojej arogancie k výuke nášho materinského jazyka.
V jazyku „kockáčov“ – matematike sa množiny, ktoré nemajú žiadne spoločné prvky, nazývajú disjunktné. Presne také bolo aj moje „chodenie“ na strednú s Adrianou Sklenaříkovou. Snáď s jednou výnimkou. Naše mená a známky sa možno vyskytli spolu v klasifikačnom zápisníku pani profesorky Anny Fremalovej.
EDIT: Moja spolužiačka Zuzana, ktorá nebola počas stredoškolského štúdia tak magicky priťahovaná počítačmi ako ja („kockáčsky“ osud sa jej ale nevyhol, stala sa z nej stavebná inžinierka – geodetka) a dokázala tak vnímať aj ostatné stránky študentského života, mi poskytla aktualizované informácie. Triednou učiteľkou Adriany Sklenaříkovej nebola profesorka Fremalová ale angličtinárka – profesorka Richvalská. Vzhľadom k tomu, že mňa táto vyučujúca neučila (polovica našej triedy, do ktorej som patril aj ja, študovala nemčinu), teória disjunktnej množiny je tak ešte bližšia k pravde ako som pôvodne napísal.
Ktorú z krások by ste si vybrali? Ja som svoju voľbu urobil už na strednej škole.
