V čase mojej mladosti mobilné telefóny neexistovali. Zopár „vyvolených“ súdruhov síce malo prístup do systému, kde sa dalo telefonovať aj z auta, pre bežných ľudí ostávala ako jediná možnosť iba pevná linka. A ani to nebola úplná samozrejmosť. Pripojenie telefónu zabezpečoval nepružný štátny monopol. Od žiadosti po jej vybavenie mohli uplynúť aj roky.
Naša rodina patrila medzi tých šťastnejších a telefónnu linku sme mali. Dodnes si pamätám jej číslo – 088/346 85. Už dávno nefunguje. Došlo k prečíslovaniu, päťmiestne čísla v Banskej Bystrici sa zmenili na sedemmiestne, predvoľba z 088 na 048. Keď všetci členovia rodiny prešli na mobilné telefóny, bola linka zrušená.
Aj môj spolužiak zo základnej školy, Juraj K., mal doma telefón. Dokonca, na tú dobu, luxusný – tlačidlový. Obidvaja jeho rodičia boli lekári, čo možno urýchlilo vybavenie linky. V prípade pohotovosti ich tak mohli rýchlejšie zastihnúť.
Príbeh, o ktorom tu budem písať, sa odohral niekedy v prvej polovici osemdesiatich rokov. Ja a Juraj sme bývali v panelákoch na sídlisku Fončorda. Vzdialených necelých 100 m. Z okna mojej detskej izby som videl balkóny bytu, v ktorom býval Juraj.
Stromy, ktoré dnes zakrývajú nižšie poschodia sivého domu, vtedajšieho Jurajovho bydliska, boli pred skoro štyridsiatimi rokmi veľké asi ako vianočné stromčeky. V pravej časti snímky je vidieť aj Základnú školu na Spojovej ulici. Obidvaja sme v tom čase boli žiakmi jej 6. či 7.B triedy.
Vzájomná viditeľnosť našich domovov nás doviedla k nápadu. Postaviť si medzi nimi telefónnu linku. Hoci sme si mohli zavolať normálnym spôsobom, domáce telefóny boli zdieľané. Fascinovala nás možnosť vlastnej a plne súkromnej komunikácie.
Najskôr sme si urobili „predprojekčné prípravy“. Odkrokovali sme si vzdialenosť medzi domami.
Dnes nám internetové mapy, z pohodlia domova, prezradia presnú vzdialenosť. Ak si dobre spomínam, vtedy nám vyšlo niečo okolo 80 m. Google Maps zobrazuje 76,08 m.
Hlavným „investorom“ bol Juraj. Mal vyššie vreckové a tak náklady na kúpu kábla prepájajúceho naše byty išli z jeho „prasiatka“. Ja som prispel pár súčiastkami z mojich zásob. V Dome priemyselného tovaru, v centre mesta, sme kúpili 100 m (aj s rezervou) najlacnejšieho vodiča. Ako sa neskôr ukázalo, bola to najväčšia chyba tohto „projektu“. Ak ma pamäť neklame, jeden meter stál šesťdesiat halierov a tak boli celkové náklady na vedenie 60 Kčs.
Vybral som si rolu „technického projektanta“ celého riešenia. Vtedy som už mal za sebou zopár úspešných konštrukcií jednoduchých rádií a tak som navrhol aj telefónny prístroj.
Pre tých, ktorí elektrotechnickým schémam rozumejú, je všetko jasné. Pre ostatných pridám pár poznámok. Na to aby jednoduchý telefón fungoval, je potrebné prepojiť za sebou telefónne slúchadlo, uhlíkový mikrofón a zdroj napätia. Na každej strane komunikácie musí byť jedna zostava slúchadlo/mikrofón. Ak si odmyslíme telefónne ústredne a celý systém prepájania hovorov, takto fungovali, až do digitalizácie, aj bežné „dospelácke“ telefóny.
V mojom riešení som ale použil niekoľko, nie celkom štandardných, úprav. V prvom rade sme využili na prepojenie len jeden vodič (dvojlinka by bola drahšia). Keďže prúd musí tiecť uzatvoreným okruhom, ako druhá „linka“ slúži uzemnenie. Podobne fungovali napríklad poľné telefóny v armáde. V našom prípade sme stanice na každej strane pripojili na radiátor (v zapojení označené ako Earth).
Aby sa telefón nedal využiť na odpočúvanie, bežný pristroj, v okamihu keď sa „položí slúchadlo“, odpája, kontaktom vo vidlici, celú sústavu slúchadlo/mikrofón od vedenia. Nechceli sme si veci komplikovať a tak som do návrhu zapojil prepínač „Počúvať/Hovoriť“. Dal sa ním pripojiť alebo odpojiť mikrofón.
Na linke bolo teda trvalo pripojené slúchadlo, čo mi umožnilo použiť ho na naozaj inovatívny spôsob „zvonenia“. V Banskej Bystrici osemdesiatych rokov totiž fungoval veľmi výkonný strednovlnný vysielač. Cez anténu na Laskomerskom kopci, vzdialenom od môjho bydliska asi 2,5 km, vysielali dve stanice. Na 702 kHz to bola Bratislava. Československá Hviezda išla na 1232 kHz. Obidve mali výkon v stovkách kilowattov. Dnes by sa už asi v okolí vyskytovali demonštranti a protestovali by za zníženie uhlíkovej stopy alebo miery elektromagnetického smogu. V čase môjho detstva sa demonštrovalo len na prvomájových oslavách a podobných akciách. Povinne.
Paralelne k slúchadlu sa pripojila cez tlačidlo dióda, čo vytvorilo „kryštálku“ – jednoduchý AM prijímač. Sila vysielača, v kombinácii s niekoľkými desiatkami metrov drôtu vedenia, ktoré fungovalo ako anténa, vyprodukovala hlasný zvuk rádia. Znel zo slúchadiel na obidvoch stranách. Drobným problémom bolo len to, že tam nebol žiadny ladený obvod, schopný oddeliť obidve stanice. Bolo ich teda počuť zmiešane, čo však na svoj účel, upozorniť protistranu na prichádzajúci hovor, postačilo.
Dnes by už podobné zariadenie nefungovalo. Na rozsahu stredných vĺn sa na Slovensku vysiela už len pre maďarskú menšinu s rádovo nižšími výkonmi. Rozhlas na veľmi krátkych vlnách používa frekvenčnú moduláciu a tá neumožňuje takýto jednoduchý príjem.
Na základe tohto návrhu som teda postavil dve rovnaké stanice. Prišiel čas na vybudovanie vedenia. Juraj upevnil jeden koniec drôtu u seba na balkóne a zvyšok zhodil na zem. Ja som ho dole strážil. Žili sme v mieste a dobe, kde platilo aj neoficiálne heslo: „Kto nekradne, okráda svoju rodinu.“ Potom sme spoločne natiahli vedenie po zemi až k päte môjho domu. Teraz sa stráženia ujal Juraj. Z okna mojej izby som spustil silonové lanko, spolužiak naň priviazal koniec kábla a ja som ho vytiahol nahor. Celá operácia trvala len pár minút.
Nastal dôležitý okamih. Vyskúšanie, či to všetko funguje. Každý u seba doma pripojil kábel na stanicu, ktorá už bola spojená s uzemnením, teda rúrou radiátora. Prvé stlačenie tlačidla zvonenia – ozvala sa silná kakofonická zmes dvoch vysielaní. Prepnutie prepínača do stavu „Hovoriť“, povedať pár slov a potom prepnúť späť do základnej polohy. Zo slúchadla sa ozýva protistrana oznamujúca mi, že ma počuje. Dvaja čerstvo „násťroční“ chlapci si postavili funkčnú telefónnu linku.
Porušili sme pri tom niekoľko zákonov. V prvom rade sme narušili monopol národného podniku Spoje na poskytovanie telefónnych spojení. Vzhľadom k tomu, že nešlo o verejný spôsob komunikácie, dobrý právnik by nás z toho snáď vysekal. Druhým problémom bolo to, že sme ťahali vedenie cez mestský priestor bez akéhokoľvek povolenia. A snáď najhorší prehrešok – náš systém nemal žiadnu ochranu proti blesku. Hoci samotné vedenie nebolo vysoko a pravdepodobne by ho ochránili bleskozvody okolitých budov, v prípade priameho zásahu mohli teoreticky vyhorieť aj obidva naše paneláky.
Šťastím v nešťastí (z dnešného pohľadu, vtedy sme to vnímali presne naopak) bolo to, že sme šetrili a kúpili sme najlacnejší hliníkový drôt. Bol vo forme plného vodiča, nie lanka, a teda pri mechanickom namáhaní od vetra sa po pár dňoch roztrhol. Hoci dnes sme obidvaja elektrotechnickí inžinieri, vtedy neboli naše „inžinierske“ schopnosti kompletné. Prvýkrát sme linku ešte opravili a znovu natiahli. Po druhom roztrhnutí sme si uvedomili príčinu problému. Zhodli sme sa na tom, že to dlhodobo fungovať nebude. Vedenie sme odstránili.
Hoci to celé fungovalo len krátko, bavilo ma to. Utvrdilo ma to v tom, že práca v oblasti elektrotechniky bude mojou kariérou. Svet tak prišiel o jedného potenciálneho astronóma (to bolo moje vysnívanie povolanie počas základnej školy). Po absolvovaní matematicko-fyzikálnej triedy na gymnáziu, kde sme boli znovu spolužiakmi, sme sa prihlásili na EF SVŠT. Po asi roku nášho štúdia premenovanú na FEI STU. Ja preto, lebo ma „kábliky a veci s nimi súvisiace“ neskutočne bavili. Juraja zaujímali hlavne počítače. Špecializovaná IT škola, dnešná FIIT, vtedy ešte neexistovala. Ako „ajťáci“ sme nakoniec skončili obidvaja.
Na záver pridávam ešte fotku z ďalšieho „projektu“, ktorý sme, v danom období, spolu s Jurajom realizovali. Ja som dostal na Vianoce fotoaparát. On vzduchovku. Tak sme to skombinovali.
