Dobrovoľne priznávam, že nie som veľmi poriadkumilovný. Samotný poriadok mi nevadí, ale činnosti ktoré k nemu vedú úprimne neznášam a snažím sa im za každú cenu vyhýbať.
V živote som sa vždy riadil heslom: „Poriadok je pre blbcov, inteligent sa vyzná aj v chaose.“ Vrcholom tohto „umenia“ bol môj pobyt na internáte počas vysokoškolského štúdia. Väčšinu osadenstva tvorili muži s podobným vzťahom k upratovaniu. Mohli sme si tak žiť vo svojej bubline, až kým nám ju neprepichla hrozba podmienečného vylúčenia z internátu. Doteraz si spomínam, ako som drhol asi centimetrovú vrstvu prihoreného jedla na sporáku v spoločnej kuchynke.
Aké-také upratovanie som vykonával vždy po skončení ročníka pri odchode z internátu. Inak by som ďalší rok nedostal ubytovanie. Spomínam si na jednu výnimku, keď som dobrovoľne čistil izbu aj v strede semestra. Možnou príčinou bol čaj, po jeho vypití som získal neskutočnú chuť upratovať. Značku a ani zloženie si už nepamätám ale išlo naozaj len o produkt bežne dostupný v obchode (žiadny „biely prášok“). Na základe týchto „nežiaducich účinkov“ som ho okamžite vyhodil.
Minimálne raz mi však moje „bordelárstvo“ doslova „zachránilo kožu“. Stalo sa to na akcii, odohrávajúcej sa v posledných rokoch minulého storočia, ktorá bola plná prvenstiev. Išlo o prvú (a čo som vtedy netušil, aj predposlednú) spoločnú dovolenku s mojou prvou priateľkou. Prvýkrát som sa vtedy kúpal v mori. Pričom more samotné som na vlastné oči prvýkrát uvidel len pár mesiacov predtým, počas pracovnej konferencie vo francúzskom meste Cannes.
Ako cieľ našej cesty sme si zvolili grécky ostrov Korfu. Pôvodne sme plánovali Krétu, neboli už voľné letenky, tak sme zobrali alternatívu, ktorú nám cestovka ponúkla. Po úspešnom absolvovaní letu (priateľka vtedy letela prvýkrát) sme sa ubytovali v malom penzióne. Celý ho obsadili účastníci nášho zájazdu. Naša izba sa nachádzala na prízemí, prístup do nej bol zo zadnej časti budovy. Hneď za budovou bola pláž s ležadlami a slnečníkmi.
Samotná dovolenka bola vynikajúca, okrem kúpania v mori sme sa zúčastnili aj na fakultatívnych výletoch. Napríklad aj do likérky spracúvajúcej, pre Korfu typické, malé pomaranče Kumkvat.
Zájazd nám poznačila jedna nepríjemná udalosť. V izbe sme mali zlodeja. Teda nielen my ale prakticky každý dočasne ubytovaný obyvateľ nášho penziónu. Prišiel v noci. Priamo do izby, kde sme spali. Nespomínam si už, či sme sa nezamkli, lebo celé prostredie dovolenkového rezortu vyzeralo bezpečne, alebo zámka na dverách sa dala jednoducho prekonať.
Šťastím v nešťastí bolo to, že nám nič nezmizlo. Vďačím za to aj mojej neporiadnosti. Na stolíku v blízkosti dvier sme mali celé naše „bohatstvo“. Vrátane pasov a peňazí. Našťastie zahrabané v „bordeli“. Zlodej sa uspokojil s ľadvinkou, ktorá bola na vrchu. Boli v nej len moje slnečné okuliare, ktorých stratu by som „prežil“. Ľadvinku aj s okuliarmi sme našli ráno pred izbou. Iní spolubývajúci až také šťastie nemali a musela sa volať polícia. Majitelia penziónu boli z udalosti nešťastní a všetkým sa nám ospravedlňovali.
Od tejto udalosti si na svoje veci na dovolenkách dávam nesmierny pozor. Peniaze mám rozdelené na viac častí. Okrem hlavnej platobnej karty používam aspoň jednu náhradnú. Ak je v hotelovej izbe trezor a jeho používanie nie je zaťažené nezmyselnými poplatkami (v roku 2021 si 4* hotel na Cypre účtoval za použitie trezoru na izbe 2€/deň) tak ho využívam. Ak takáto možnosť nie je, odkladám aspoň pasy a časť peňazí do zamknutého kufra.
„Bordelárom od prirodzenia“ však zostávam. Veď mi to minimálne raz zachránilo krk.