Tretia dokončená poviedka. Určená pre ročník 2022 súťaže MaCeFa. Skončila vo finálovom výbere kategórie sci-fi a dostala sa do zborníka. Stala sa tak prvým mojím beletristickým textom, ktorý sa dá nájsť aj v kníhkupectvách.
Nádherná brunetka zhodila so šibalským úsmevom župan. Vkĺzla na moje lôžko. Na nahej koži cítim jej stvrdnutú bradavku. V slabinách vnímam, že začínam pripravovať rovnako pevnú odpoveď…
***
Píp! Píp! Píp! Otrávene vypínam hlasný budík, blikajúco signalizujúci údaj 7:00. Vyskakujem z postele. Snažím sa rozchodiť teraz už nevhodnú telesnú reakciu, nepríjemne napínajúcu nohavice pyžama. Rozhŕňam ťažké závesy. Izbu zaplavuje zlatkavé letné ráno.
Z okna vidno upravenú záhradu. Za jej masívnym plotom sa črtá panoráma prebúdzajúcej sa Bratislavy. Mám divný pocit. Niečo ako déjà vu obrátené naruby. Miesto, kde sa nachádzam, pozorujem jasne a intenzívne. Zároveň tuším, že je mi určitým spôsobom cudzie.
***
Hrubý koberec na chodbe šteklí bosé chodidlá. Dokonale tlmí zvuk mojich krokov. Schádzam po schodisku do obrovskej obývačky. Okamžite ma zaujme rozsiahla knižnica. Oči mi padnú na kompletné vydanie desaťzväzkovej série Stopy dávnej minulosti. Jeden z nich otvorím, zachytím milovanú vôňu potlačeného papiera. S obdivom listujem v krásnej publikácii. Silne utlmená myšlienka na dne vedomia mi ale pripomenie malý byt preplnený knihami, neumožňujúci zhromažďovať takéto poklady.
„Ako sa volali dve najdôležitejšie politické frakcie v starovekom Ríme?“ preľaknem sa, keď sa v tichej izbe ozve hlas Gregora Mareša. Vychádza z veľkého televízora na opačnom konci miestnosti, ktorý sa zázračným spôsobom samovoľne zapol. Beží v ňom repríza vedomostného kvízu.
„Optimáti a populári!“ vykríknem mimovoľne, ešte predtým ako vyprší časový limit.
Premýšľam o podobnosti dávnych Rimanov so súčasnosťou. Optimáti, doslova najlepší, zaspali vo svojej slonovinovej veži rímskych tradícií, kým populári sa snažili využívať najchudobnejších ľudí ako rebrík k moci. Keď skupinka optimátov a ich sympatizantov zavraždila v senáte najvýznamnejšieho populára – Júlia Cézara, začal sa koniec Rímskej republiky aj s jej, hoci nedokonalou, demokraciou. Z tejto doby tu ostalo mnoho. Aj mesiac, ktorý dnes ukazuje kalendár visiaci na stene, je pomenovaný po tomto populárskom diktátorovi.
Televízor náhle zmení program. Slovenčinu nahradí angličtina. Na CNN sa vysiela diskusia o zvyšovaní daní. Ekonóm oponuje kongresmanovi: „Did you know the Laffer curve?“
Odpoveď sa nedozviem. Televízny obraz zamrzne a prijímač sa vypne. Spomeniem si, že Lafferova krivka určuje bod, keď zvyšovanie daní už neprináša ďalšie výnosy, ale naopak, príjmy štátu začínajú klesať.
***
Vraciam sa do spálne. Ticho náhle prehluší zvuk telefónneho zvonenia. Automaticky, ako keby som to tu už robil tisíckrát, priskočím k nočnému stolíku a zdvihnem slúchadlo.
„Prosím!“
„Dobré ráno, pán prezident. Dovoľujem si vám pripomenúť, že dnes máte na programe pracovné raňajky s premiérom,“ oznamuje mi sympatický ženský hlas.
„To bude asi nejaký omyl, ja sa volám Grinell.“
„Presne tak. Peter Grinell, súčasný prezident Slovenskej republiky,“ na opačnom konci linky počujem mierne pobavenie.
„A-áno?“
„Snáď ste to na včerajšej oslave Dňa nezávislosti na ambasáde USA zase neprehnali? Však viete, ako to dopadlo deviateho mája u Rusov. Museli ste si zobrať tri dni voľna,“ vyčíta mi druhá strana. „Mám to stretnutie zrušiť?“
„Nie, netreba. Budem tam.“
„V poriadku. Pošlem vám limuzínu, podrobnosti preberieme potom osobne.“
„Ďakujem,“ s pocitom nesmierneho zmätku položím telefón.
***
Smerujem do kúpeľne s takou istotou, akoby som v tomto dome býval roky. Ignorujem veľkú vaňu s vírivkou. Vchádzam do sprchového kúta. V snahe vyčistiť si hlavu striedam horúcu a studenú vodu. Necítim však žiadne známky opitosti. Ani toho, čo nasleduje po nej. Drogy neberiem, ak nepočítam tých pár šlukov marihuany počas vysokej, desiatky rokov naspäť do minulosti. Jediná substancia, od ktorej som mierne závislý, je káva. Čo sa tu teda deje? Snáď nemám alzheimera?
Šatstvo zo skrine mi dokonale padne. Vyzerá to tak, že mi bolo šité na mieru. Strih obleku perfektne zakrýva moje mierne zväčšené brucho. Zaujme ma, že ručičkové hodinky, s modrým ciferníkom, sú švajčiarske, ale dni v týždni zobrazujú po slovensky. Bojujem s béžovou vzorovanou viazankou. Len tak-tak som to stihol. Keď som konečne vyhral bitku nad kravatovým uzlom, na budíku akurát prebliklo zo 7:59 na 8:00.
***
Lúče ranného slnka sa odrážajú na vyleštenej karosérii veľkého čierneho auta. Ochrankár úctivo otvára pravé zadné dvere. Zapadám do objatia čalúnenia.
„Ideme s majákom, pán prezident?“ pýta sa vodič počas jazdy k hlavnej ceste.
„Nie, netreba,“ hoci si začínam tento deň celkom užívať, môj prirodzený odpor k papalášstvu mi nedovolí súhlasiť.
Luxusný automobil ticho kĺže smerom k centru mesta. Cez zatmavené sklá sledujem život na ulici. Pár ľudí si všimne prezidentskú štandardu na kapote a autu zamáva. Väčšina okoloidúcich ho však ignoruje. V tejto štvrti asi nie je limuzína s hlavou štátu vzácnosťou.
Chvíľu postojíme na križovatke na konci Palisád a o moment už vchádzame na nádvorie Grasalkovičovho paláca. Ochranka mi otvára dvere. Úklonom hlavy vraciam pozdrav salutujúcej čestnej stráži.
***
Vnútri ma už čaká mladá hnedovlasá žena. A, sakra, to je tá z môjho sna, uvedomím si. Všímam si jej menovku: „Viera, osobná tajomníčka prezidenta SR.“ Tak aspoň viem, s kým to po nociach obcujem.
„Ešte raz vám prajem dobré ráno, pán prezident.“
„Dobré ráno, Vierka,“ snáď si môžem dovoliť takúto familiárnosť.
„Vyzeráte oveľa lepšie, ako sa mi zdalo počas telefonátu. Tí Američania sú určite decentnejší ako Rusi. Pár pohárikov Jack Daniel’s, barbecue, ohňostroj. Aké to vlastne včera bolo?“
„Vynikajúce, počasie dokonale vyšlo,“ mystifikujem. „Otcovia zakladatelia USA vedeli, že nezávislosť treba vyhlásiť v polovici leta, aby sa to potom dobre oslavovalo. Nie tak ako Slováci, v najtuhšej časti zimy,“ dodávam s úsmevom.
„Náladu máte dobrú, poďme teda do práce,“ preruší Vierka moje úvahy. „Tu je žiadosť predsedu vlády,“ podáva mi list papiera „a toto je správa SIS, ktorú ste si vyžiadali. Je to v režime, na ktorý nemám previerku. Pozrite si to v pracovni,“ do ruky mi vloží zalepenú obálku. „Hneď ako príde premiér, zavolám vám. Na raňajky si dáte to, čo obvykle?“
„Hm… asi áno,“ zamrmlem, hoci netuším, čo obvykle raňajkujem v tejto inštitúcii, kde som sa nejakým zvláštnym spôsobom ocitol.
***
„Na základe Ústavy SR navrhujem Ing. Juraja Malého na pozíciu ministra hospodárstva,“ čítam v dokumente. Otváram záhadnú obálku s varujúcim nápisom PRÍSNE TAJNÉ. Pár listov, ktoré sú jej obsahom, sa týka toho istého človeka. Nachádzam tu dokonalý popis reťazcov firiem prakticky z každého daňového raja, štátne zákazky, korupčné kauzy, niekoľko obvinení, vždy ukončených výrokom „skutok sa nestal“.
Dočítam správu od „tajných“ a s rukami v zátylku sa opriem do kresla. Tento človek predsa nemôže byť ministrom. Formálne síce odsúdený nebol, tie indície ale veľa naznačujú. Môžem vôbec odmietnuť jeho menovanie?
Myšlienky mi preruší zvonenie telefónu.
„Pán predseda vlády už prišiel,“ oznamuje príjemný hlas osobnej tajomníčky.
***
„Ešte moment, pán prezident,“ zastaví ma Vierka pred vchodom do salónika.
Upravuje mi uzol na kravate. Intenzívne pritom vnímam jej parfum aj s jemne pižmovým podtónom prirodzenej vône ženského tela. Nechcene sa ma dotkne prsníkom. Cítim prichádzať podobnú telesnú reakciu, ako som zažil nadránom.
„Ďakujem, Vierka. Čo by som bez vás robil?“ odolávam silnému nutkaniu pobozkať ju aspoň na líce.
***
Preboha, tento tu je znovu predseda vlády? Dokonale sediaci oblek, farebne zladený zvyšok oblečenia a strnisko na tvári, ktoré vyzerá tak perfektne nedbalo, že určite strávil u „barbera“ aspoň hodinu.
„Prajem ti pekné ráno,“ úsmev mu zvýraznil typické jamky na lícach.
„Aj ja ťa zdravím,“ pokračujem v tykaní, keď mu podávam ruku.
„Vyzeráš unavene, snáď si nestrávil vášnivú noc so ženou,“ lícne jamky sa mu prehĺbili, „alebo dokonca s chlapom,“ v očiach sa mu objavili iskričky a jeho pohľad smeruje na môj rázporok.
Vzdorujem intenzívnej potrebe skontrolovať dotykom, či telesný prejav nedávnej interakcie s Vierkou už odišiel.
„Poďme k stolu, už mi škvŕka v bruchu,“ snažím sa rýchlo zmeniť tému konverzácie.
Čašník priniesol raňajky. Spolustolovník konzumuje müsli, jogurt a ovocie. Neprekvapuje ma, že mu ten oblek tak sedí. Predo mnou sa objavuje voňavý tanier. Zľahka opečená šunka, stuhnutý bielok a tekutý žĺtok. Hemendex, tak ako má byť.
Z košíka si vyberám chrumkavé, ešte teplé pečivo. Kúsok z neho, so zvukom typického praskania, odlamujem. Na tanier padajú omrvinky. Namáčam ho do vidličkou uvoľneného žĺtka. Kombinácia chutí mi na jazyku vytvára extázu.
***
Popíjame kávu. On usrkáva z malého espresa. Ja držím v ruke štvrťlitrový hrnček so zalievaným „smrťákom“. Starého psa novým kúskom nenaučíš.
„Vieš predsa, prečo som navrhol toto stretnutie,“ ozve sa po chvíľke ticha premiér. „Prosím ťa, aby si vymenoval Ďura Malého za ministra.“
„Akurát som dočítal správu od SIS. Veď to je jasný prototyp oligarchu. Nemôžem to urobiť.“
„Nevyhnutne ho potrebujem. Bude sa vyberať dodávateľ ďalšieho bloku jadrovej elektrárne. Tam budú lietať miliardy. On má skúsenosti s takýmito veľkými projektmi.“
„A hlavne dokáže z tých miliárd odliať na správne miesta.“
„Ty si kandidoval ako nezávislý. Si vzdelaný, inteligentný, pekne rozprávaš. Ľudia ťa ,žerú‘. V politickej strane je to inak, tam sa bijú stovky záujmov. Okrem biča treba používať aj cukor. Ten nikdy nie je zadarmo.“
„Nemôžem za to, že si si stranu vybudoval z gaunerov,“ zdôrazňujem zvýšeným hlasom.
„Naozaj ho potrebujem,“ oponuje mi predseda vlády. V jeho hlase cítim známky rozrušenia.
„Daj mi chvíľu času na rozmyslenie. Dohodni si termín na popoludnie,“ navrhujem. „Dostaneš záväznú odpoveď.“
***
„Ako to dopadlo?“ opýta sa ma Vierka. Jemný závan jej voňavky mi znovu začína presúvať krv na určité miesta.
„Hemendex bol vynikajúci… a o zvyšku škoda hovoriť. Premiér dnes ešte príde. Predtým by som sa ale potreboval poradiť s expertom na ústavné právo.“
„To nie je problém, zabezpečím to.“
„Teraz by som si najradšej niekde v pokoji poležal. Dnešné ranné vstávanie bolo dosť kruté.“
„Následky oslavy?“
„Ale nie, len jeden nedokončený sen.“
„Nočná mora?“
„Skôr jej presný opak,“ zvažujem, či sa hlavnej aktérke mám s jeho obsahom zveriť.
„Na oddych momentálne nie je čas. Čaká na vás veľvyslanec USA. Vraj ste ho včera pozvali do paláca.“
Čert mi bol dlžen tajomníčku, ktorá ma len naháňa do roboty. A tak krásne sa s ňou snívalo.
„Na to som úplne zabudol, už si ale spomínam,“ zaklamem. V skutočnosti si na nič nepamätám. Vôbec netuším, ako veľvyslanec Spojených štátov vyzerá. „No dobre, idem za ním, aby nám sem neprišli ‚šíriť demokraciu‘. Hoci, keď už teraz nemajú prezidenta so slovinskou manželkou, s päťdesiatpercentnou šancou by to asi schytala Ľubľana.“
***
Ťahavý texaský prízvuk ambasádora mi pripomenie seriál Dallas. Predstavujem si ho v širokom Stetsone s dvojicou koltov za opaskom. Na tvári sa mi objaví neúmyselný úsmev, keď si spomeniem, že z Texasu pochádzal aj Sheldon Cooper.
„Did I say something funny, mister president?“ pozrie na mňa veľvyslanec vyčítavo.
„Oh no, excellency, I just… I’m sorry,“ ospravedlňujem sa.
„Uvedomujete si, že závislosť na ruskom plyne je pre Európu samovražedná?“
„Ja to viem, musíte to ale odkázať Berlínu. Povypínali si atómky a keď Ivan zavrie kohútiky a nebude fúkať vietor alebo svietiť slnko, vrátia sa do stredoveku.“
„A čo náš plyn?“ tento Texasan je určite príbuzný nejakého toho Ewinga a prihrieva si vlastnú polievočku.
„S ním žiadny problém nemám. Ak bude za dobrú cenu dovezený trebárs na terminál v Poľsku alebo Chorvátsku, tak budeme radi, ak ho budeme môcť čerpať.“
Keď veľvyslanca vyprevádzam, dúfam len, že ma nepochopil príliš doslovne. Čo by som robil s tankerom plným skvapalneného plynu v Świnoujści či na ostrove Krk?
***
„Poradcovia na ústavné právo sú už prítomní,“ oznamuje tajomníčka splnenie mojej požiadavky.
„Vy ste naozajstný poklad, bez vás by tento úrad ani nemohol existovať,“ snažím sa o neobratný kompliment.
Vierka odpovedá iba šibalským úsmevom. Pripomenie mi tak, a nielen v mysli, rannú „udalosť“.
***
V zasadačke nachádzam ústavných právnikov. Známe tváre a mená. Tri rôzne generácie. Všetci majú za sebou, hoci nie veľmi dlhú, politickú kariéru.
„Vraj máš problém s ústavou,“ víta ma žoviálne Jano vo svojom typickom motýliku.
„Ak by som bol Chuck Norris, povedal by som, že skôr ústava má problém so mnou,“ snažím sa trochu odľahčiť tému. „Bohužiaľ, či našťastie ním ale nie som. Preto vás prosím o radu. Zaujíma ma, či môžem odmietnuť menovanie ministra.“
„Vo väčšine prípadov nemôžeš,“ stručne odpovedá Rado, oblečený v dokonalom obleku.
„Presne tak, v prípade doktora Čentéša rozhodol ústavný súd, že svojvôľa prezidenta je v takýchto prípadoch obmedzená,“ vysvetľuje Juraj. Je z trojice najmladší, právnické štúdium ukončil len nedávno.
„Teoreticky by sa to dalo odmietnuť, ak by si mal seriózny argument, že kandidát nie je na ministerskú funkciu vhodný,“ snaží sa mi pomôcť Jano.
„Bol trestaný alebo má inú preukázateľnú škvrnu charakteru?“ zisťuje Juraj.
„Vo všetkých trestných stíhaniach to skončilo výrokom ‚skutok sa nestal‘. Mám ale dostatok indícií vrátane tajného materiálu zo SIS, že čistý nie je.“
„Tak potom ho musíš vymenovať, prezumpcia neviny platí aj tu,“ sucho konštatuje Rado.
„Kokos, vám musí, chalani,“ zarazím sa a výrok nedokončím. Neprekáža mi použitie vulgarizmu v tomto prostredí, ale skôr to, že autor známeho originálu sa nachádza v miestnosti. „Právo predsa nie sú len bezduché pravidlá. Slúži nám na to, aby sme ako spoločnosť mohli fungovať. Je skôr rámcom povolených možností než striktnou kuchárskou knihou. Ústava mi určuje, že som povinný ‚zabezpečiť riadny chod ústavných orgánov‘ a zároveň ‚vykonávať svoj úrad podľa svojho svedomia a presvedčenia a nebyť viazaný príkazmi‘. Myslím si, že v kontexte týchto dvoch právomocí nemôžem za ministra vymenovať niekoho, kto predstavuje vysoké riziko pre naše spoločné peniaze.“
„No, zmysel to dáva, pohybuješ sa ale v neistých vodách.“
„Ak by som bol stále sudcom ústavného súdu, tak by ti táto obhajoba asi prešla,“ s úsmevom dodáva Jano.
„Je to na tebe. Riskuješ, že premiér alebo neúspešný kandidát podá na teba žalobu. Ako sám asi vieš, za úmyselné porušenie ústavy môžeš byť aj odvolaný,“ zakončuje Juraj.
„Páni, úprimne vám ďakujem za rady. Pozriem sa do zrkadla a rozhodnem sa tak, aby som neznenávidel toho, koho tam uvidím.“
***
Je znova tu. Oblek mu sedí ešte lepšie než ráno, strnisko snáď prešlo ďalšou úpravou holiča. Pre tohto chlapa je očividne vzhľad a štýl podstatný. Na mňa to ale nepôsobí.
„Inžiniera Malého za ministra nevymenujem.“
„Myslíš to vážne?“ pýta sa predseda vlády. Z líc mu zmizli jamky. „Však som ti jasne povedal, aké je to pre mňa dôležité,“ v jeho hlase sa objavujú známky hnevu.
„Beriem na vedomie, že je to na hrane ústavy. Členom vlády ale nebude. Navrhni vhodnejšieho kandidáta.“
„Iného nemám,“ prechádza do kriku. „Ja osobne a aj celá naša strana spustíme mediálnu kampaň! Urobíme všetky nevyhnutné právne kroky, aby si ho vymenovať musel! Budeme hľadať aj ten najmenší kúsok špiny, ktorý by ťa mohol zdiskreditovať! Aj keby to malo znamenať tvoje odvolanie!“ Hlas mu preskakuje ako mutujúcemu pubertiakovi.
„Opakujem ešte raz – toto je moje finálne rozhodnutie,“ snažím sa nevybuchnúť.
„Pozri sa na to z druhej strany,“ zmierlivo sa pokúša vyjednávať. „Po skončení funkcie sa budeš musieť vrátiť z prezidentskej vily do toho petržalského krtinca. Však môj bývalý šéf má len terasu dvakrát väčšiu ako celý tvoj byt. Vedel by som zabezpečiť dobre maskované toky financií, aby si si zaobstaral luxusnejšie bývanie.“
Zovrie vo mne krv. Postavím sa. Zabúdam na to, že si tykáme a formálne deklarujem: „Pán premiér, považujte toto stretnutie za ukončené. Je mi to nesmierne ľúto, ale o jeho obsahu som nútený informovať príslušné orgány činné v trestnom konaní.“
Zatočí sa mi hlava. Pred zrakom sa náhle objaví tmavá stena.
***
Otváram oči. Ležím na lôžku. Telo mám pripojené na prístroje, jemný bzukot elektroniky napĺňa miestnosť. Čo sa stalo? Ten korupčník ma tak vytočil, že som dostal infarkt či porážku? Alebo sa ma pokúsili zabiť moje hemendexy a „smrťáky“?
„Vitajte späť, pán Grinell,“ osloví ma mladá žena v bielom plášti.
„Kde to som? Vierka, ste to vy?“ pýtam sa zmätene, hoci ženin hlas spoznávam.
„Chvíľu počkajte. Nejaký čas to trvá, kým je bežná realita vnímaná plnohodnotne,“ vysvetľuje počas odpájania vodičov a hadičiek, ktoré ma pútajú k posteli.
Z rohu miestnosti sa ozve zvuk laserovej tlačiarne.
Podáva mi výtlačok: „Gratulujem. Skúšky z histórie, geopolitiky, ekonómie, práva a prírodných vied ste zvládli. Vaša angličtina je výborná. Aj tá dnešná protikorupčná virtuálna realita dopadla vynikajúco.“
Čítam hlavičku na vrchu stránky: ÚRAD TESTOVANIA KANDIDÁTOV NA VEREJNÉ FUNKCIE. V strede kričí veľký nápis: KANDIDATÚRA SA POVOĽUJE. Dokument končí podpisom: Umelá inteligencia Štefánik, Verzia 3.1, Modifikácia 5.
Snažím sa vstať. Bráni mi v tom ešte jeden neodpojený káblik.
„Á, pardon, na ten sa často zabúda,“ nečakane mi siahne do boxeriek a opatrne odtiaľ vytiahne malý senzor. „Cez sexuálne vzrušenie sa dá veľmi efektívne synchronizovať priebeh simulácie. Však ste to zažili aj na vlastnej koži,“ uškrnie sa.
Obliekam si džínsy a tričko. Som rád, že dnes už nemusím zápasiť s kravatovým uzlom.
„Prajem vám veľa šťastia vo voľbách. Zvažujem, že vás dokonca budem aj voliť.“
„Ďakujem. To isté ale asi sľubujete každému úspešnému kandidátovi,“ konštatujem skepticky.
Otváram dvere, aby som sa mohol vrátiť do môjho malého petržalského „krtinca“ prepchatého knihami. Vierka sa so mnou lúči svojím záhadným šibalským úsmevom. Ostane mi určite dlho vrytý do pamäti.
Jej námet som dostal vtedy, keď sme sa ,po absolvovaní testov na analytika Útvaru Hodnoty za peniaze, rozprávali o ich výsledkoch. Môj návrh, že podobnými testami by mal prejsť každý volený funkcionár, bol odmenený úprimným smiechom.
V hlavnej súťaži nebodovala. Takto ju zhodnotili, so svojim nezameniteľným šarmom, porotcovia Marek Vaňous a Matúš Kvietik:
V princípe súhlasím s tou časťou hodnotenia, ktorá kritizuje remeselné spracovanie. Tam si stále uvedomujem výrazné medzery, ktoré sa snažím zapĺňať. Veľa vecí by som dnes napísal inak. Od vytvorenia pôvodného textu pritom ubehol len asi rok. Bola to moja posledná poviedka, kde som nemal odvahu dať ju prečítať beta-čitateľom pred odoslaním do súťaže. Dnes už poctivo otravujem ľudí, ktorí majú s písaním veľa skúseností.
Napriek Marekovým černochom a Matúšovým lopatám, sa však do finále v sci-fi kategórii dostala. 🙂 Je to jednoduchšia úloha ako úspech v Cene poroty. Hlavná porota sa každý rok mení, žánrové súťaže hodnotia stále tí istí porotcovia. Teda je teoreticky možné sa aj zámerne „trafiť“ do toho, čo sa porotcom páči. Ja som to neurobil, už len z toho dôvodu, že moja neskúsenosť mi zatiaľ neumožňuje „písať na želanie“. Víťazné poviedky sci-fi kategórie sa mi však páčili vždy viac ako finalisti hlavnej súťaže. Je teda možné, že aspoň za časť môjho umiestnenia je zodpovedný náš súlad vkusu.
Zaujímavou skúsenosťou bola aj jazyková korekcia. S čiarkami mám večný problém, mágiu ich umiestňovania zatiaľ nezvládam. Predpokladal som, že minimálne dve-tri budú umiestnené zle. Bolo ich viac ako desať. Korektorka mi tiež v niektorých prípadoch zmenila slovosled (uznávam, že je to tak lepšie), nahradila zopár čechizmov, opravila moje „tradičné“ chyby v privlastňovacích zámenách (mojim/mojím/svojim/svojím).
Celkový bodový stav tejto poviedky (3, 5, 5, 6, 10) je dokonca o bod nižší ako bol u tej predchádzajúcej, (2, 5, 7, 8, 8), ktorá sa do finálového výberu nedostala. Je tu ale aj jedno prvenstvo, od porotkyne Vandy Rozenbergovej získala poviedka desiatku.
Neviem, či sa ešte do zborníka niekedy dostanem. Tohtoročný úspech je pre mňa obrovským zdrojom motivácie. Vôbec mi nevadí, že na diplome je napísaný nesprávny rok.
