Toto je prvý článok napísaný špeciálne pre tento blog. Popisuje dôvody vzniku nového priestoru na vyjadrenie mojich názorov.
V čase mojej mladosti som rád získaval informácie z jedného denníku. Kvôli prístupu k nemu som bol ochotný prekonávať aj komplikované technické obmedzenia. Prešli roky, ba až desaťročia. Tieto noviny sa neskutočne zmenili. Začalo v nich intenzívne „svietiť slniečko“. Až tak silno, že následný úpal ohrozoval duševné zdravie.
Keď som si zakladal blog na stránkach tohto média, vedel som, do čoho idem. Jedným z dôvodov bola nostalgia a ďalším relatívna známosť ich stránok a teda šanca, že si môj blog nájde dostatok čitateľov.
Blog považujem za úspešný. Desiatky čitateľov sa prihlásili na odber mojich „výtvorov“. Dostal som sa do kategórie „Obľúbený bloger“. Do e-mailovej schránky mi prišli pochvalné komentáre od tých čitateľov a čitateliek, ktorí/é nemajú zaplatené predplatné a tak nemôžu diskutovať priamo pod článkom. Celková čítanosť blogu, v čase písania tohto textu, je pekných 44444.
Niektoré články sa dostali do zoznamu tých najčítanejších, iné aj na titulnú stránku denníku.
Najpopulárnejší príspevok má viac ako 11 000 prečítaní. Stal sa najčítanejším blogovým článkom mesiaca.
Za drobnú kuriozitu považujem, že môj článok bol nalinkovaný do rubriky Žena, kde patril medzi najpopulárnejšie. Rubriku Muž toto médium so „záhadných“ dôvodov nemá.
Písal som vždy na základe svojho vedomia a svedomia a nikdy som na zvýšenie popularity článku nezneužil fakt, ktorý som veľmi rýchlo objavil. Totiž to, že na titulku sa dá veľmi ľahko dostať, ak sa autor trafí do vkusu redakcie. Teda píše z pohľadu feministickej či LGBTI… XYZ ideológie. Odsudzuje konzervativizmus. Pripadne je za blogom organizácia financovaná z príspevkov Európskej únie.
Ak teda blog považujem za úspešný, prečo po „diabolsky presných“ 6 mesiacoch, 6 dňoch a 6 hodinách túto platformu opúšťam? Lebo Hlava 22.
Poslednú vetu treba objasniť. Bol mi totiž zablokovaný jeden diskusný príspevok. Môjho blogu sa vôbec netýkal. Nebol ani prvým zablokovaným, či zmazaným, príspevkom, alebo dokonca celým kontom, za viac ako pätnásť rokov mojej „diskutérskej kariéry“ na tomto médiu. Dôvod jeho zablokovania bol však v tom, že sa „širokospektrálne-aktivisticky“ interpretovalo jedno z pravidiel diskusií a dostalo sa tak do konfliktu s pravidlom iným. Teda typická Hlava 22.
Pravidlo, ktoré som porušil, hovorí o tom, že do diskusných príspevkov nepatrí reklama a hlavne reklamné internetové odkazy. Samo o sebe je rozumné. Kto chce robiť reklamu, má možnosť si ju zaplatiť. Druhým princípom je, že tvrdenia, ktoré diskutér do svojho príspevku napíše, musia byť zdôvodnené. To je tiež niečo praktické.
Keď som teda písal príspevok, kritizujúci politickú stranu, ktorá je miláčikom redakcie, dal som si sakramentský pozor, aby som svoje tvrdenie odôvodnil a to pripojením internetových odkazov na články „mainstreamových“ médií. Padla však kosa na kameň. Príspevok bol zablokovaný, lebo porušil Kódex diskutéra a dôvodom bola „reklama (propagovanie značky)“. Hlava 22.
Všimol som si, že podobný postup (označenie za reklamu) bol použitý, keď bol zablokovaný odkaz na Youtube video s prednáškou (konzervatívneho) psychológa Jordana Petersona. Vhodnosť tohto linku, v kontexte blogu ku ktorému prebiehala diskusia, dokazuje jeden príspevok, ktorý sa, ešte pred jeho zablokovaním, objavil: „Peterson to opäť dokonale zaklincoval. Sedí to ako… na šerbeľ.“ Pravdepodobne teda nejde o ojedinelý incident ale o „fintu“, ktorá sa v podobných prípadoch využíva častejšie.
Odkazy na iné „mainstream“ média som vo svojich diskusných príspevkoch využíval často a nikdy neboli zablokované. Ide teda evidentne o politicko-názorovú formu cenzúry. Takéto pravidlo sa však v príslušnom Kódexe diskutéra nevyskytuje.
Nemám problém s rešpektovaním vopred dohodnutých pravidiel a trestom vo forme zablokovania či vymazania, ak ich poruším. Rovnako budem postupovať aj na tomto blogu. Problém mám však s tým, ak sa pravidlá interpretujú príliš voľne a dochádza tak k ich konfliktu a teda nemožnosti konať bez ich porušenia. Ayn Randová dokonale popísala takúto situáciu, hoci v trochu inom kontexte – štátnej moci, vo svojom románe Atlasova vzbura:
Nevinným totiž nelze vládnout. Stát má jednu jedinou pravomoc – zatočit s tím, kdo překročí zákon. Jenže když není dost pachatelů, musí si nějaké obstarat. A tak začne stavět mimo zákon kde co, až už není možné normálně žít, aniž by se člověk proti něčemu neprovinil. Národ poctivců není nikomu k užitku. Z takového nic nekouká. Stačí ale schválit pár zákonů, které nelze ani dodržovat, ani vymáhat, ani objektivně vykládat, a rázem máte národ provinilců. A těm už vládnout lze.
Preto som tu. Ako platiaci zákazník a zároveň spolutvorca obsahu – bloger, považujem takéto konanie za neprípustné. Tak ako elektrický prúd sa vyberá cestou najmenšieho odporu, aj ja, elektrotechnický inžinier, si vyberám tú najjednoduchšiu cestu. Miesto „boja so systémom“ si vytváram systém vlastný. Je pochopiteľné, že predplatné tohto denníka si už znovu neobnovím.
Paradoxom je, že tento blog je vytvorený na serveroch firmy, ktorú založil bývalý predseda strany, ktorú som vo svojom zablokovanom príspevku kritizoval. Mám však u nich vynikajúce niekoľkoročné skúsenosti s prevádzkou firemného internetového priestoru a preto nepoužijem politicko-názorovú cenzúru, ako ju použilo médium z ktorého stránok odchádzam.