Na internete sa dajú nájsť „memečká“ zobrazujúce najhoršie mučenie Taliana. Súvisia s kombináciou neapolskej špeciality a tropického ovocia. Prečo je však táto nesmierne dôležitá spoločensko-politická otázka v rubrike poviedky?
V našom literárnom klube si robíme pravidelné cvičenia vo forme „pätnásťminútoviek“. Cieľom je, za dobu, ktorá vyplýva z názvu, napísať krátke dielko na konkrétny námet. Stretávame s v knižnici, stačí teda vybrať ľubovoľnú knihu, vykríknuť náhodné číslo označujúce stranu, vetu a slovo. Téma je na svete.
Nasleduje úporné premýšľanie. Snaha nájsť nielen pointu, ale aj formu ako ju zapísať. Niektorým to ide vynikajúco a svoje výtvory zaslali aj do súťaží. Ja som skôr v druhej skupine. Vždy sa mi niečo podarí vyrobiť, nie sú to však žiadne skvosty. Pár takýchto pokusov som tu už ukázal.
Inšpirácia prichádza z rôznych zdrojov. Raz ňou bolo rádioamatérske hobby, s ktorým sa mi podarilo dostať fotkou a citáciou aj do časopisu. Na tému „Šesť šibeničných stĺpov“ (naozaj náhodne vybranú postupom popísaným vyššie) som vytvoril toto:
Do Grónska aj cez mŕtvoly
„Oscar Mike One Charlie Hotel Mike,“ kričí Peter.
Zachytí len zmäť volaní snažiacich sa spojiť s tou istou stanicou.
Znovu hlási svoju značku do éteru. Kŕčovito drží tlačidlo PTT. Spotená ruka sa kĺže po tele mikrofónu.
Odpoveď neprichádza. Uvedomí si, že potrebuje lepšiu anténu. Obzerá sa po okolí. Zbadá pravidelnú radu stĺpov. Asi zostali po bývalom telegrafnom vedení.
Opatrne sa na jeden zo stožiarov vyšplhá. Natiahne drôt.
Opakuje výzvu. Srdce sa mu rozbúši, keď začuje odpoveď protistanice.
„You are five nine, five nine,“ zasiela report, povinnú súčasť každého spojenia.
„Seventy-three,“ zakončí rádioamatérskym pozdravom.
Plný radosti si ešte raz pozrie miesto, kde nainštaloval anténu. Zazrie zvyšok slučky.
Tú vzácnu grónsku stanicu mu umožnilo dosiahnuť šesť šibeničných stĺpov.
Až teraz sa dostávame k nadpisu. Túto otázku som si totiž vybral ako hlavnú myšlienku až dvoch mikropoviedok. Nie je za tým žiadna sofistikovanosť, len obyčajná „matka pokroku“, teda lenivosť.
Prvou témou bolo: „Túži nájsť toho psychopata“. Áno, náhodný výber našiel takýto vďačný námet.
Psychopat
Tri michelinské hviezdičky. Najlepšia reštaurácia Neapola. Dvere do kuchyne sa otvoria. Závan fantastickej vône poodhalí tajomstvo.
Muž v kuchárskej čapici kývne na čašníka. Nakloní sa k nemu. Čosi mu pošepne. Na ich tvárach sa objavia výrazy nefalšovanej hrôzy.
Chvíľu sa len nervózne obzerajú. Vypukne hádka. Divoká gestikulácia. Padajú výrazy, ktoré spisovná taliančina nepozná. Potom sa rozbehnú. Túžia nájsť toho psychopata, čo si objednal pizzu s ananásom.
Každé naše stretnutie asi riadi skupinka múz, lebo aj výber ďalšej témy: „Umrel podvodník“ musel byť ovplyvnený niečím „medzi nebom a zemou“. Výsledok mojej tvorivosti bol dosť úbohý. Múzy síce inšpirovali námet, ale na niektorých píšucich pozabudli.
Umrel podvodník
Vŕta drobnú dierku do konzervy. Vyťahuje malú fľaštičku. Otvorom prúdi mútna tekutina. Maskuje svoje dielo.
Vôňa pečeného cesta napĺňa kuchyňu. Ešte posledný krok. Plechovku zdobí obrázok tropického ovocia. Pár pohybov otváračom a von sa už sypú šťavnaté kúsky. Ešte ochutnávka. Brucho mu ovládnu silné kŕče. Zmieta sa v bolesti, padá.
Umrel podvodník. Chcel predávať pizzu s ananásom
Ako je to v skutočnosti? Na stene jedného nákupného centra som našiel prieskum týkajúci sa tejto významnej záležitosti.
Výsledok je viac-menej nerozhodný. Zdá sa mi, že mierne prevažuje NIE.
A čo ja? Opatrne sa poobzerám, či ma niekto nesleduje. Pizza s ananásom mi chutí!