Ak by mi niekto ešte pred pár rokmi povedal, že raz budem písať beletriu, vysmial by som ho. Človek mieni, osud mení.
Väčšina ľudí začína tvoriť prózu či poéziu v puberte. Je to obdobie plné emócií, ktoré sa potrebujú prejaviť. Tí najúspešnejší ich realizujú v skutočnom partnerskom vzťahu. Tí o niečo menej šťastnejší, aspoň o takomto vzťahu snívajú. Svoje predstavy sa pokúšajú zhmotniť v básni či poviedke. Keď im reálny svet nedokáže poskytnúť to, po čom túžia, napíšu si svoj vlastný.
A potom existuje skupinka exotov. Nazývaných aj „šprti“, čo je nepresný preklad anglického slovíčka „nerd“. Oni „nešprtajú“, aby mali dobré známky. Ich fascinujú vedomosti samotné. Túžia po pochopení toho, ako svet funguje.
To, že patrím do tretej skupiny, mi bolo jasné už od detstva. Zbožňoval som pohľad na hviezdnu oblohu. Staval som si rádiá. Dnes považujem svoj stav za požehnanie, umožňujúce mi vidieť realitu v širších súvislostiach. Nad úrovňou bežných žabomyších vojen a emocionálnych búrok. Prvýkrát som si to uvedomil vtedy, keď som náhodou stretol Jana, spolužiaka zo základnej školy. V čase spoločného štúdia bol „playboy“, dievčatá z našej triedy ho zbožňovali. O pár rokov neskôr som chodil na vysokú školu. On mal manželku a dieťa. Hádali sa.
Snímka z obdobia, keď sme boli spolužiaci na základnej škole (asi 1984).
V puberte však bolo „šprtúňstvo“ prekliatím. Dievčatá túžili po lyrickom opisovaní farby ich očí. Farebné kódovanie elektronických súčiastok, či spektrálna klasifikácia hviezd, ich nezaujímali. Hoci išlo tiež o farby. Hanblivosť a neatraktívny vzhľad zatĺkli klinec do rakvy pokusov o vytvorenie partnerského vzťahu. Veľmi rýchlo som si uvedomil, že dievča pri mne „zvlhne“ iba vtedy, ak sa zľakne mojich pokusov o zblíženie a spadne do potoka.
Našťastie som žil v dobe, keď mi bolo umožnené nájsť si lásku. Prišli počítače. Začal som teda písať moje prvé texty. Počítačové programy. Čistá logika matematických rovníc, zhmotnená v ich kóde, mi aj oveľa neskôr pomohla vyrovnať sa mnohými emocionálne napätými situáciami.
Hoci beletriu, hlavne vo forme sci-fi, som čítal už od škôlky, jej písanie ma nelákalo. V prvom rade som si na to netrúfal. Knihy, ktoré mám rád, totiž prinášajú množstvo myšlienok a faktov. Dobrá beletria u mňa hraničí s populárno-náučnou literatúrou. „Šprtúňskeho prekliatia“ sa zbaviť nedokážem. Užívam si premýšľanie. Preto mi nikdy v tomto období nenapadla myšlienka napísať niečo podobné, ako bol môj favorit z detstva. Kniha, ktorá sa dostala aj do mojej prvej sci-fi poviedky. Tajomný ostrov, autor – Jules Verne.
Druhým faktorom bolo to, že som jazyky neznášal. Na základnej škole slovenčinárky objavili môj záujem o čítanie. Kvalita mojich slohových prác bola obstojná. Tlačili ma do rôznych recitačných súťaži. Musel som robiť referáty o knihách. Nebavilo ma to.
V tomto období som sa prvýkrát pokúsil zverejniť svoju tvorbu. Do časopisu Elektrón som poslal program na výpočet transformátora. Naklepaný na domácom písacom stroji. Dostal som slušný odmietavý list, podpísaný samotným šéfredaktorom. Vyžadovali výpis programu z počítačovej tlačiarne. V polovici osemdesiatych rokov bolo toto zariadenie veľkou vzácnosťou. Ani počítač, kde som môj program skúšal, tlačiareň nemal.
Na gymnáziu som napísal, priamo do slohu, úvahu o zbytočnosti výuky slovenčiny. Pre život nám predsa bohato stačí matematika, fyzika a podobné odbory. Slovenčina a ruština u mňa patrili, spolu s telesnou výchovou, k najnenávidenejším predmetom. Vychutnával som si chvíle, keď ma fyzikárka poprosila o nastavenie osciloskopu a ospravedlnila ma z utrpenia vetných rozborov, či skákania cez kozu.
Aj napriek nechuti písať, bol môj prvý text publikovaný krátko po ukončení vysokej školy. Nešlo však o beletriu. V časopise PC revue vyšla séria odborných článkov týkajúcich sa jednej technológie počítačových sietí. Bola predčasne ukončená. Firmu, ktorá si ju, ako určitú formu reklamy, zaplatila, som opustil. Začala sa moja krátka kariéra návrhára mikročipov.
Potom prišlo prázdno. Obdobie, keď písomnými výstupmi boli iba počítačové programy a odborné správy k IT projektom.
Zlom nastal o pár desaťročí. V roku, ktorý mnohí považujeme za posledný „normálny“. Vtedy, keď nás netrápila pandémia, inflácia, čipová a energetická kríza, či vojna v susednej krajine.
Moja „spolubývajúca“ je členkou jedného literárneho klubu. Medzi ich tradície patrí aj náhodné prideľovanie vianočných darčekov. Každý prinesie a zabalí knihu. Potom si všetci vyberajú. Nikto nevie, čo dostane. Účastníkom bol aj Ivan Aľakša, organizátor súťaže Martinus Cena Fantázie. Do „tomboly“ dal zborník. Náhoda zabezpečila, že si ho vytiahla tá, s ktorou zdieľame spoločnú domácnosť. Ju však fantastika nebaví, skončil preto u mňa. Vtedy som sa prvýkrát dozvedel, že takáto súťaž existuje.
Zborník zakotvil v mojom „zásobníku“ kníh, určených na prečítanie. Koniec roka bol pracovne náročný, na čítanie som veľa času nemal. Okrem toho ma slovenská fantastika nikdy nelákala. Bola potrebná ešte jedna ingrediencia, ktorá by ma „uzemnila“. Tá prišla v marci 2020. Pandémia.
Jar tohto roku som trávil doma. Množstvo pracovných povinností sa minimalizovalo. Čas na čítanie sa optimalizoval presne opačným smerom. „Zásobník“ sa rýchlo vyprázdňoval, až sa na rad dostal aj inkriminovaný zborník. Nebolo to až tak zlé. Hoci poviedka, ktorá zvíťazila v hlavnej súťaži ma neoslovila, tá čo vyhrala sci-fi kategóriu, ma zaujala. A nielen tá.
Ležali sme v posteli v typickej „knihomoľskej“ polohe – „na svetlušky“. Kamasutra ju neobsahuje. Každý hľadí do svojej knihy, osvetlenej len nočnou lampičkou. Dočítal som zborník. V jeho závere boli inštrukcie na poslanie poviedky do ďalšieho ročníka.
„Spoluležiaca“ si ich všimla: „Napíš poviedku!“
„Nenapíšem!“
Hneď na druhý deň som začal písať Dedičstvo. Dôsledne som to utajoval. Minimalizoval som Word pri prvom náznaku, že niekto uvidí obsah dokumentu. Musel som si stiahnuť Pravidlá slovenského pravopisu. Tlak múz však pokračoval. Ešte počas obdobia na poslanie poviedok som vytvoril aj „Prečo?“. Preložil som ho do angličtiny. Tok inšpirácie vyschol až v polovici poviedky „Od Lucie po Luciu“. Ostala nedopísaná skoro dva roky.
Moja prvá poviedka síce nič nevyhrala, nebol to ale ani „prúser“. Skončila ako mierny nadpriemer. Rovnako aj tá druhá, poslaná do nasledujúceho ročníka. Začal som písať blog. V čase, keď ešte bol na stránkach denníka Sme, niekoľko článkov sa dostalo aj na titulku.
V najhlbšej fáze pandémie bol môj biznis prakticky mŕtvy. Zvažoval som zamestnanie v štátnej správe. Zaujala ma pozícia analytika na Útvare Hodnoty za peniaze Ministerstva financií. Zvládol som sadu náročných testov, ministerským úradníkom som sa ale nestal. Počas diskusie o výsledkoch testov mi napadla myšlienka o podobnom skúšaní verejných činiteľov. Bola ocenená úprimným smiechom. Do sci-fi by sa ale hodila. Tak vznikol námet na poviedku O kravatách a úsmevoch.
Zvyšok príbehu už nie je len o mne. Porotcov z firmy ESET môj text zaujal. Pri vyhlasovaní finalistov sci-fi kategórie som skoro dostal infarkt. Motyka vystrelila. Poviedka sa dostala do zborníka.
Na záver pridávam jeden citát. Hovorí nielen o tom, že treba „zostať pri zemi“ ale aj to, že úvodzovky v názve článku sú zámerné.
Se spisovateli je potíž. Pokud mu vyjde to, co napíše, a hodně se toho prodá, myslí si autor, že je skvělý. Pokud mu vyjde to, co napíše, a prodá se toho tak průměrně, autor se domnívá, že je skvělý. Pokud mu vyjde to, co napíše, a prodá se jen pár výtisků, autor si myslí, že je skvělý. Pokud to, co spisovatel napíše, nikdy nevyjde a on nemá peníze na to, aby to vydal sám, stejně si myslí, že je naprosto skvělý.
Charles Bukowski:Ženy
Pravda je bohužel taková, že těch skvělých je velice málo. Téměř neexistují, jsou neviditelní. Můžete si ale být jistí, že ti nejhorší spisovatelé mají největší sebevědomí a nejméně o sobě pochybují. Spisovatelům je zkrátka radno se vyhýbat, a já jsem se o to pokoušel, jenže to bylo skoro nemožné. Spoléhají na jakési bratrství, určitý druh sounáležitosti. Nic z toho nemá nic společného s psaním, nic z toho nepomáhá za psacím strojem.